Ištván úr zo Subotice.

Autor: Jakub Tinak | 15.5.2018 o 16:19 | (upravené 15.5.2018 o 16:26) Karma článku: 2,25 | Prečítané:  105x

O mojom priateľstve s vlastníkom antikvariátu, ktorý je hneď na začiatku pešej zóny v srbskom meste Subotica.  

V meste Subotica som bol prvýkrát v roku 2003, keď som mal ešte možnosť cestovať zadarmo po väčšine štátov Európy vlakom. Mesto bolo vtedy plné ľudí, ja som ešte nevedel po srbsky dobre a ešte slabšie po maďarsky. Srbský dinár bol vtedy ešte dinárom juhoslovanským, lebo sa ním platilo aj v Čiernej Hore. Mal aj o niečo vyšší kurz ako dnes voči euru. Fotil som najmä stovky holubov, ktoré tam kŕmili viacerí miestni, najmä starší ľudia. V meste sú pekné parky a rôzne fontány a vtedy bolo navyše leto, takže všetky lavičky boli beznádejne obsadené. Hneď ako som si sadol na jedno uvoľnené miesto, už aj som zblízka videl bitku, ktorú dostal jeden mladík od iných troch. Dedukoval som, že išlo o bitku kvôli dievčaťu, nakoľko som onedlho zazrel skupinku dievčat, z ktorých jedno prosilo, aby ho už pustili. Keďže som bol dosť blízko celej udalosti, nemal som záujem sa do nej ani len náhodou zapliesť. Preto som pokročil k jednej krčme, z ktorej znel maďarský čardáš. Pri prvej návšteve som si zďaleka neuvedomil v akom meste to vlastne som, akú silnú tu má maďarská národnosť kultúrnu históriu a prítomnosť. Vedel som čosi málo o Vojvodine, nejaké základné historické osobitosti, no nechápal som prečo mala pre Srbsko taký veľký význam a zároveň takú silnú kultúrnu autonómiu. Je to jeden z národnostne najrozmanitejších regiónov v Európe. Vymenujem zopár národností, ktoré tú žijú. Okrem našej slovenskej menšiny a početne najväčšej maďarskej sú tu samozrejme zastúpené všetky národnosti bývalej Juhoslávie, Rusíni, Rumuni, Bulhari, ale aj Gréci, či Arméni. Druhýkrát som Suboticu navštívil s kamarátom, vracajúci sa okľukou cez Srbsko z výletu po Rumunsku. V Subotici je veľa stánkov s rýchlym občerstvením a keďže sme sa tam ocitli v noci, tak nám nič iné nezostávalo ako zablúdiť do jedného z nich, ktorý je otvorený i dodnes nonstop. Vtedy som poznal len pljeskavicu a ćevapi ako zname jedla z Balkanu. Kamarát bol na mňa trochu naštvaný, že som ho vytiahol spiaceho z vlaku vystupovať v Subotici, no keďže sme obaja boli fajčiari, tak som mu to odvôvodnil možnosťou nákupu veľmi lacných cigariet Drina. Tie vtedy naozaj stáli v prepočne na eurá len necelé euro. Tak sme si ich každý kúpili dva kartóny, pričom colnej správe sme nahlásili len po jednom. Od roku 2006 už som bol v Subotici vždy len sám. Moje priateľstvo a nákupy kníh v tomto meste sa začali až v roku 2013. Študoval som chorvátčinu a chcel som strašne urobiť prácu o jednom spisovateľovi. Mal som to už vtedy nahnuté s druhým jazykom - nemčinou, ktorú som študoval ako druhý jazyk. Tam som mal mať pred sebou už len jeden opravný pokus. Cítil som, že tretí semester v škole neprežijem a že skončím štúdium, no chcel som aspoň chorvátske predmety mať dobre ohodnotené. Keď som sa týždeň pred skúškovým vybral po rokoch do Subotice, stretol som kolegyňu z ročníka na stanici. Pýtal som sa jej, či už má všetky knihy z povinnej literatúry, no ona povedala, že si ich požičia od starších kolegýň. Keď som docestoval do Subotice, mal som obrovské šťastie, že som našiel kníhkupectvo hneď pri stanici. A o čo bolo moje šťastie väčšie, že tam akurát mali noc výpredajov. Vstúpil som veľmi štastný dnu, s peniazmi zo študentskej pôžičky a začal (veľmi nepremyslene) nakupovať. Nemali tam žiadneho z tých spisovateľov, ktorých som hľadal, no dokázal som objaviť historické knihy, ktoré ma vždy fascinovali a ktoré tam mali za polovicu, čo bola však ešte vždy vysoká cena. Vtedy som si myslel, že tie knihy ako keby som našiel ak prejdem do magisterského štúdia. Dnes už som ich všetky dávno prečítal a obohatili moje znalosti, hoci som diplom nedosiahol. Keď som vyšiel z kníhkupectva, zbadal som tabuľku antikvariát a keďže som do Subotice prišiel kvôli knihám a mal mnoho času do ranného vlaku, tak som sa pristavil. Dvere boli zatvorené, no ja som cez výklad videl množstvo slovníkov, srbských, maďarských titulov a v neposlednom rade staré klasiky, z ktorých si pamňtám Vojnu a mier, ktorá sa vynímala vo výklade. Zrazu pri prezeraní zastal pri mne pán na bicykli a spýtal sa ma najskôr po srbsky a potom po maďarsky, či niečo hľadám. Povedal som mu, že som študent z Bratislavy a že zháňam nejakých autorov z bývalej Juhoslávie. Povedal, že je majiteľom predajne a ak budem mať cestu okolo, nech sa zastavím u neho ráno. Potešilo ma to, že som ho stretol. V Dánsku počas môjho ročného pobytu som objavil kúzlo antikvariátov a chodil som tam veľmi rád. Tešil som sa na ráno, kedy Ištván (Štefan) otvorí svoj antikvariát. Zatiaľ som sa odobral na noc do hostela, ktorý je kúsok od historického katolíckeho kostola, ktorý má obrovské trhliny v múroch. Keď som na druhý deň prišiel k antikvariátu, majiteľ ma spoznal a dal sa so mnou do reči. Pýtal sa ma, prečo som sa rozhodol študovať práve ich (resp. chorvátsky) jazyk, hoci on sám sa etnicky a kultúrne deklaroval hneď ako Maďar. Pochválil moju plynulú reč a vraj slušnú slovnú zásobu. Ukázal mi najprv celý antikvariát, ktorý má neveľké priestory a potom mi dal čas, aby som si pokúpil čo potrebujem. Keďže sme sa v tom čase učili ešte len staršiu literatúru, tak som siahal po týchto knihách. Potom som však zatúžil pre vlastný voľný čas aj po jednej dvoch knihách z novšej tvorby a tu som požiadal Ištvána o radu. Vybral mi dve knihy, z ktorých obsah jednej si budem pamätať možno do smrti, tak strašne krásna, hoci smutná bola. Išlo o knihu Crveni petao leti prema nebu, po slovensky červený kohút letí k nebesiam od autora Miodraga Bulatovića. Už pri prvej návšteve sme rozprávali spolu o Slovensku a bol som prekvapený, koľko toho vie nielen o politickej scéne. Práve on ma nasmeroval k tomu, že som začal viac čítať o srbských a chorvátskych spisovateľoch. Je však pravdou, že základy som dostal na FiF Univerzity Komenského. Aj ním aj pánovi Ištvánovi som veľmi vďačný. Keďže som však v štúdiu vo veľmi skorej fáze opustil, tak moja už päťročná známosť s pánom Ištvánom pokračuje na voľnej báze ďalej. Už si vyberám naozaj len najmä historické knihy a psychologické romány. Veľmi som mu vďačný aj za objavenie najvýznamnejšieho chorvátskeho spisovateľa Miroslava Krležu, o ktorom som sa síce veľa dozvedel na prednáškach, no až on mi ho vedel podať tak zrozumiteľne, že som sa rozhodol si jednu knihu kúpiť a prečítať. Do antikvariátu v Subotici chodím raz, dvakrát do roka a vždy tam strávim tak hodinu, okrem minulej návštevy v decembri, kedy som musel odísť hneď, lebo mali inventúru. Pán Ištván sa ma vždy spýta na zdravie, vie o mojej chorobe a popraje mi zlepšenie. Zatiaľ vždy mi poradil knihu, ku ktorej som si skôr či neskôr našiel cestu a neľutujem. Ištván je osamelým bežcom, nakoľko tvrdí, že v celom Srbsku sú len tri antikvariáty podobne organizovaného typu. Samozrejme, že sú tam stovky predajcov kníh najmä tých pouličných, no taký poriadok aký má pán Ištván Rull nemá asi žiaden. Nechcem ho tu vychvaľovať, či robiť slepú reklamu. Aj on je určite len človek a ako sám hovorí, je rád, že žije a že ekonomicky nemá rozhodne prebytok. Vážim si, že mi naozaj vždy venuje čas a aj vďaka nemu ma chorvátska a srbská literatúra začína baviť. Je predavač, samozrejme, že je jeho cieľom zisk, no je podľa mňa vycibrený znalec a nepredáva len s čisto marketingovými ťahmi za každú cenu predať. Aspoň ja mám z neho taký pocit.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Komentár šéfredaktorky

Tanky obnažili podstatu režimu

Komunistickým lídrom nešlo o ideológiu. Išlo len o moc.

OKUPÁCIA 1968

Okupácia 1968: Cez hranice sme prenášali periny (spomína Tóth)

Za posledné peniaze kúpil žene kožuch a topánky.


Už ste čítali?