Bulharsko-rumunský cestopis alebo ako sa nemá cestovať 1

Autor: Jakub Tinak | 17.11.2018 o 23:25 | (upravené 18.11.2018 o 9:04) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  512x

Moje zápisky z cesty po Balkáne 2012.. Zažil som na nej zaujímavé a poučné chvíle, ale tiež chvíle napäté. 

 

 

Dňa 6.8. 2012 o 13:37 som stál na trnavskej stanici na peróne číslo 2, koľaj 103. O 5 minút mal mať odchod osobný vlak do Galanty. Keďže ale meškal rýchlik z Košíc do Bratislavy, tak i tento môj vlak musel čakať 5 minút a tak som vyrazil až 13:47.Našťastie však nenabral ďaľšie meškanie a tak som vystúpil z vozňa,v ktorom bolo min. 40 stupňov,  približne o 14:15 na galantskej stanici. Vlak do Nových Zámkov už bol na peróne, tak som len prebehol pár metrov a nastúpil som. Cesta trvala tiež približne 25 minút ,tentoraz v klimatizovanom vozni. V Nových Zámkoch  som mal na prestup 5 minút. Do Komárna  som dorazil približne o 15:30. Mal som na prechod do maďarského Komáromu cez Erzsébet híd (Alžbetin most) približne 30 minút. Je to však priveľká vzdialenosť na taký malý časový úsek.Najbližší vlak v Komárome do stanice Budapest-Keleti som nestihol.Išiel som teda do centra mestečka a prechádzal sa v ňom asi 30 minút. Zastavil som sa pri Tescu, kde sa nachádza veľmi známy prameň vody,z ktorej som vypil na mieste  dva litre. Nie je taká dobrá ako voda v Dechticiach pri Trnave (aspoň podľa mňa nie). 

 

Na neskorší vlak do Budapešti som prišiel s desaťminútovým predstihom. Ten však mieril namiesto na Keleti (východnú) na Déli (južnú) stanicu. Z Déli na Keleti som sa presunul metrom. Na Keleti bol pravý veľkostaničný ruch, umocnený tým, že začínal najväčší hudobný festival v strednej Európe- Sziget. Pokúsil som sa ísť hneď do medzinárodnej pokladne, aby som si kúpil lístok do Rumunska. Pohľad na preplnenú čakáreň a ďaľšie desiatky turistov, čakajúcich pred ňou, ma odradil. Šiel som teda do vnútroštátnej pokladne a kúpil som si lístok do Szolnoku na osobný vlak. Vlak bol pomerne plný, no našiel som v pohode miesto na sedenie. Cesta trvala 2 hodiny a do Szolnoku som dorazil približne o 22:30. Prekvapila ma obrovská staničná hala, do ktorej by sa bratislavská hlavná stanica vmestila možno trikrát. A k tomu ešte to množstvo perónov, ktorých bolo asi 24, poukazovalo na to, že sa jedná zrejme o najväčší železničný uzol v Maďarsku. V Szolnoku som si kúpil sendvič so šunkou a syrom. Vlak do Rumunska prišiel presne o 01:30. Ja som mal kúpený  lístok len do pohraničnej dediny Lokosháza, keďže medzinárodná pokladňa v Szolnoku nefungovala. Cesta na hranicu trvala hodinu a pol, pričom sme  zastavovali už len v Békešskej Čabe, na ktorú mám tiež spomienky zpred dvoch rokov, keď som tam ležal na traumatológii. V Lokosháze vlak zastavil a nasledovala krátka prehliadka dokladov. Musel som maďarskému sprievodcovi doplatiť prechod do rumunskej stanice Curtici. Do tejto stanice sme sa dostali o necelých 15 minút. Nasledovalo posunutie si hodiniek o hodinu dopredu a ďaľšia pomerne krátka kontrola dokladov. Keďže v pohraničných staniciach sa nesmelo vystupovať z vlaku (ak to nebola vaša  destinácia), tak som si nemal ako kúpiť lístok do mesta Arad.Nakoniec to vyriešili dve krabičky cigariet a jedna plechovka Pilsner Urquell, ktoré si rumunský sprievodca vzal bez výčitiek. Do Aradu sme prišli o 5:30 rumunského času. Kúpil som si tam pri stanici balíček slaných chipsov a colu. Vlak do Temešváru mal odchod 7:30. Bol preplnený a ja som po prebdenej noci na chvíľu zaspal. Celú cestu zo Szolnoku do Aradu som sa totiž rozprával s dvomi staršími pánmi a jedným mladým Rakúšanom maďarského pôvodu. Rakúšan vystúpil v Békešskej Čabe, kým jeden z tých pánov v Lokosháze. Ten tretí sa so mnou viezol až do Aradu a pokračoval potom v jazde ďalej do mesta Deva.

 

 Po krátkom  spánku vo vlaku do Temešváru som teda vystúpil približne o 9:00 na severnej stanici, po rumunsky Timisoara-Nord. Ihneď som zamieril do informačného okienka, kde som sa spytoval na odchod vlaku do mesta Craiova. Pani našťastie vedela po anglicky a uistila ma, že vlak skutočne v ten deň premáva a má odchod 14:50. Mal som teda takmer 6 hodín na prehliadku hlavného mesta Banátu. Zamieril som najprv na Bulvár Republiky, ktorý sa tiahne od stanice až do samého centra. Mojou prvou odbočkou bol krásny park, v ktorom boli busty najvýznamnejších banátskych rodákov všetkých možných národností. Zapamätal som si najmä bustu Bélu Bartóka. Potom som prišiel k obrovskému pamätníku osloboditeľom, ktorý som si aj vyfotografoval. Na konci parku som už videl veže krásneho pravoslávneho chrámu, ktorý je jeden z najväčších v Rumunsku. Pomerne dlho som ten chrám obchádzal a fotil zo všetkých strán. A tak som sa vlastne dostal na Námestie Víťazstva, na ktorom sa v roku 1989 oficiálne začala rumunská revolúcia. Na námestí bol tiež jeden park s nádherne udržiavanou zeleňou a kvetmi. Bolo tu tiež veľké množstvo kaviarní a terás so slnečníkmi. Ja som sa vybral smerom k budove opery a pokračoval som po pešej zóne k Námestiu Zjednotenia. Na pešej zóne som natrafil na turistickú informačnú kanceláriu. Vošiel som dnu a po krátkom obzeraní sa som sa začal v angličtine rozprávať s pracovníčkou kancelárie. Darovala mi mapu mesta a vyznačila mi na nej najvýznamnejšie pamätihodnosti, ktoré stojí za to vidieť. Ja som mal namierené do dvoch múzeí, pričom obe sa mali nachádzať na Námestí Zjednotenia. Informátorka ma však upozornila, že múzeum revolúcie sa presťahovalo z  námestia o pár blokov ďalej a zakreslila mi to na mape. Ja som chcel ísť najskôr do múzea srbskej ikony, ktoré sa nachádzalo pri srbskom pravoslávnom chráme. Bolo to vo dvore, pričom pravoslávny chrám bol v tom čase opravovaný. Našiel som tak iba srbskú čítareň, ktorá bola zatvorená. Zrazu však z jedných dverí vyšla žena, tak som sa jej na múzeum opýtal. Bola to banátska Srbka, takže sme hneď prešli do srbčiny. Šla so mnou za pravoslávnym duchovným, aby sa ho spýtala na možnosť prehliadky. Do toho sa však vložila pracovníčka múzea so záporným gestom, že výstava je z technických príčín zatvorená a jej prehliadka je i tak možná len viacčlenným skupinám. Po prvýkrát som ľutoval, že cestujem sám. Obišiel som ešte raz pravoslávny kostol a vybral som sa k múzeu revolúcie. Budova sa nachádzala v jednom parku oproti paintballového ihriska. Zazvonil som pri vchode. Po približne piatich minútach mi otvorila usmiata žena okolo tridsiatky- správkyňa múzea. Po krátkom rozhovore v angličtine ma usadila v jednej miestnosti kde mi pustila 30 minútový dokument o rumunskej revolúcii so srbskými titulkami. Na výber bola prirodzene aj angličtina, nemčina, maďarčina, francúžština a tuším i ruština. Dokument zobrazuje organizovanie revolúcie, jej priebeh, ohlasy v zahraničí a končil sa súdnym procesom s manželmi Ceauseskovými. Po zhliadnutí dokumentu ma sprievodkyňa viedla z miestnosti do miestnosti a  popisovala mi jednotlivé  exponáty. Boli tu koláže, zobrazujúce rumunský ľud v uliciach a modliaci sa na Námestí Opery (dnes Námestie Víťazstva). Ďalej som mohol vidieť fotografie štrajkujúcich robotníkov, až po ozbrojené strety s obávanou Securitate (rumunskou tajnou službou). V ostatných miestnostiach boli napríklad policajné uniformy rumunskej polície spred roku 1989, zbrane, náboje, platidlá i pamätná rumunská zástava s vypáleným komunistickým znakom. Špeciálny oddiel výstavy tvorila fotodokumentácia pomoci Rumunom od poľského hnutia Solidarita. Ďalej si spomínam na výstavu detských malieb, zobrazujúcich rumunskú revolúciu a tiež ústrižky článkov svetových denníkov o jej priebehu. Výstava nezabudla zobraziť jednu z jej hlavných postáv- maďarského kňaza Lászloa Tokesa. Celkovo som v múzeu strávil vyše tri hodiny a postupne môj rozhovor  so sprievodkyňou prešiel do maďarčiny. Vyšiel som z budovy obohatený o nové poznatky.

 

Keďže čas do odchodu vlaku do Craiovy sa mi výrazne priblížil, rovno z múzea som zamieril späť k severnej stanici. Tam som si najskôr kúpil lístok a potom som sa poobzeral po nejakom stánku s jedlom, nakoľko som po dlhej túre a prehliadke múzea veľmi vyhladol. Našiel som stánok, kde predávali banátsku plijeskavicu (pleskavita banatearana). Nuž poviem len, že nikdy viac! Jednalo sa o polotovar, podobný luncheon meatu, pričom originálna plijeskavica sa robí z viacerých druhov mletého mäsa. Zjedol som nasilu asi tri štvrtiny tej žemle. Viac som proste nemohol. Tak som si do vlaku kúpil ešte dva malé croissanty a dvojlitrovku minerálky. Môj vlak do našťastie nemeškal a tak som sa približne o 14:45 usadil na miesto, ktoré som mal rezervované. Vedľa mňa sedeli traja chlapi, pričom dvaja z nich živo diskutovali a tretí si čítal knihu o zemeguli. Ja som bol po prebdenej noci strašne unavený, čiže som okamžite zaspal. Nespal som však dlho, zobudil som sa asi po hodine cesty v meste Lugoj. Do diskusie bol už vtedy zapojený aj tretí z chlapov. Ja som už nedokázal znovu zaspať a tak som striedavo počúval ich rozhovor a striedavo sa díval z okna. Priznám sa, že si už neviem spomenúť pri akej príležitosti ma oslovil jeden z nich, no netrvalo dlho a bol som v diskusii zapojený i ja. Keď zistili, že nie som Rumun, tak sa ma zvedavo pýtali odkiaľ prichádzam, kam mám namierené a koľko mienim zostať. Ten z nich, ktorý diskutoval najživšie mi prezradil, že je vyštudovaný biológ a žije od osemdesiatych rokov v Nemecku, čiže naším dorozumievacím jazykom bola nemčina. Rozprávali sme sa o politike, korupcii, neskôr tiež o histórii. Čas mi pri tomto rozhovore rýchlo ubiehal, ani som si nevšimol, že sa blížime k Železným vrátam.

 

 Biológ vystupoval v meste Orsova, ktoré leží pri nábreží Dunaja, kým ostatní moji dvaja spolucestujúci vystupovali v meste Drobeta-Turnu Severin. V tomto meste je hraničný priechod do Srbska a mesto je zároveň centrom župy Mehedinti. Do Craiovy je to odtiaľto už len hodinka a pol cesty. Ja som však už tušil, že vlak bude meškať. Mal som obavy, že nestihnem prípoj do mesta Calafat, ktoré bolo mojim cieľom pre ten deň. Našťastie po príchode do Craiovy o 19:50 som zistil, že onen vlak čaká na peróne na náš. Dokonca som si stihol ešte zapáliť na peróne, lebo vlaky sú už i v Rumunsku všetky nefajčiarske. Neplatilo to však napokon o vlaku, do ktorého som nastúpil v Craiove. Tento vlak, mnohými českými turistami prezývaný „calafatská strela“, zvládol 80km za 3 a pol hodiny. Vo vlaku som si našťastie našiel miesto na sedenie. Ako som spomenul, tu neplatili nijaké zákazy. Väčšina cestujúcich mala v ruke dvojlitrové pivo značky Bucagi, veselo pritom lúskajúc  slnečnicové semienka na zem. Samozrejme, skoro všetci fajčili v kupé alebo na chodbe. V kupé, do ktorého som si sadol, však nikto podobnú činnosť nevykonával. Postupne všetci moji spolucestujúci vystúpili a do Calafatu som išiel sám skoro v celom vozni. Ešte som musel dať rumunskému sprievodcovi za lístok dve plechovky piva Pilsner Urquell a jedny Sparty. V Craiove som totiž kvôli už spomenutému meškaniu nemal čas na kúpu lístka. Do Calafatu som dorazil s 20 minútovým meškaním približne o 23:00. Keďže toto mestečko trochu poznám,  šiel som tak povediac na istotu do hotela Panoramic, v ktorom som mal rezerváciu. Na recepciu som prišiel približne o 23:30. Hneď som dostal kľúče, zaplatil som a pobral som  sa spať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Sme rodina už vo vláde nemala byť, ultimátum vypršalo

Peter Pčolinský žiadal splnenie požiadaviek do konca júlovej schôdze.

Dobré ráno

Dobré ráno: Boris Kollár sa prerátal, teraz je zradcom

Čo urobilo očkovanie so slovenskou politikou.


Už ste čítali?