Bulharsko-rumunský cestopis alebo ako sa nemá cestovať 2

Autor: Jakub Tinak | 18.11.2018 o 9:00 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  417x

Pokračovanie môjho zápisu z cesty po Rumunsku a Bulharsku spred 6 rokov, v ktorom opisujem poučné aj napäté chvíle

 Ráno som vstal okolo 7:30. Po sprche som zbehol dole na recepciu a odložil som si tam batožinu, keďže som mal v pláne hneď po raňajkách vyraziť do Vidinu. Raňajky pozostávali z bieleho chleba, salámy, slaniny, balkánskeho syru, džemu a masla. K tomu som dostal výborný čaj. Zjedol som takmer všetko okrem olív. Okolo 9:30 som vyrazil na cestu smerom ku kompe, ktorá ma mala previesť na druhý breh- do Vidinu. Mal som trochu obavy, že budem v prístave musieť čakať hodinu, ba viac, no nestalo sa. Na hranici bol veľký zhon a kým som si kúpil lístok, bola kompa takmer plná kamiónov a vozidiel. Krátko po 10:00 sa odrazila od rumunského brehu smerom k Vidinu. Cesta trvala približne 30 minút. Z diaľky bolo vidieť nový most, ktorý bude po dokončení najdlhším mostom cez Dunaj. Z bulharskej strany je už kompletne dokončený, no z rumunskej chýba ešte asi tretina. Vidinský breh sme dosiahli približne po 10:30.

Hneď som sa pobral k hraničnej kontrole, ktorá je však asi 10 minút cesty od prístavu, kým v Calafate je priamo v jeho areáli. Bulharský policajt si iba prezrel môj občiansky preukaz a pustil ma. Hneď za hraničnou kontrolou sa vyrojili ponuky odvozu do centra mesta, pretože samotné centrum Vidinu je od prístavu vzdialené asi 10 km. Ja som bohužiaľ skočil na lep hneď prvému, ktorý si vypýtal za prevoz 5 EUR. Zaviezol ma k železničnej stanici, ktorá sa nachádza asi 10 minút od samotného centra mesta. Vystúpil som z auta a išiel som k prvému bankomatu, keďže som nemal ani jedno bulharské leva.

 

 A tu opíšem trochu chyby, ktorých som sa dopustil. Už v Maďarsku po príchode do Szolnoku som vyberal peniaze z iného bankomatu, než v ktorom mám účet. V Rumunsku som takto spravil až dva výbery, mysliac, že za takéto prevody sa mi odráta max. 1-2 EUR za výber. Ale, chyba! Cestovné i ubytovacie náklady som mal síce prepočítané a až na toho taxikára vo Vidine tie ceny za dopravu sedeli. Ja som sa takejto hlúposti dopúšťal  preto, lebo som nechcel mať pri sebe väčšiu hotovosť, aby som v prípade nejakej krádeže nezostal bez prostriedkov. No žiaľ, toto hlúpe vyberanie (za celý pobyt v BG a RO som mal až 6 takýchto výberov) mi potom spôsobilo problémy ešte oveľa väčšie.

Nuž, teda trochu sa vrátim k môjmu príchodu do Vidinu. Keď som vystúpil z taxíku, ako som už napísal, šiel som hľadať bankomat. Našiel som ho asi po 5 minútach. Vybral som si peniaze na prvú noc v hoteli plus nejaké tie drobné, aby mi zostali na jedlo a pitie a cigarety. Ihneď som si aj uvedené komodity zakúpil. Najskôr som našiel stánok s rýchlym občerstvením, v ktorom boli na výber grilované špeciality. Ja som si dal kúsok mletého mäsa, podobného fašírke s bielym chlebom. Cena za takéto jedlo bola 2 Leva (1 EUR). Takáto, hoci na oko malá porcia ma dokonale zasýtila. Potom som išiel do novinového stánku a kúpil si dvoje cigariet po 2 EUR. Potom som išiel znovu k stanovišťu taxíkov a nechal sa odviezť k hotelu Angelov Han, kde som mal rezerváciu.

 Privítala ma staršia pani, ktorá ale nevedela žiadny cudzí jazyk. Hneď však zavolala svojho syna- majiteľa hotela, s ktorým som sa dorozumel po srbsky. Dal mi kľúče od izby číslo 23,ja som mu zaplatil a objednal si u neho raňajky na nasledujúci deň, ktoré boli v cene. Na izbe som sa vybalil a trochu osviežil vodou v umvadle. Hneď som vyrazil do centra mesta, aby som videl čo sa tam za posledné dva roky zmenilo. Centrum mi ale veľa nenapovedalo. Prvé, čo som si kúpil, bola mapa mesta. Zistil som, že hotel nie je vôbec tak vzdialený od centra, takže som od tej chvíle používal na presun iba vlastné nohy. Najskôr som sa vybral k prístavu, ktorý je najväčším riečnym prístavom v Bulharsku. Rozložil som si tam na lavičke mapu a zisťoval, kde sa jednotlivé zaujímavé objekty nachádzajú. Rozhodol som sa, že stredu si nechám iba na prechádzku a vo štvrtok si spravím obhliadku múzeí a najmä pevnosti Baba Vidin. Tá stredajšia prechádzka viedla najskôr centrom mesta, ktoré pozostáva z dvoch asi najväčších ulíc- Ulica cára Simeona Veľkého a Trhová ulica. Kaviarne i všetky lavičky v meste boli preplnené, takže som sa vybral na známe miesta k mešite a k moslimskej knižnici a k pamätníku obetiam komunizmu.  

Znova som sa tak dostal k blízkosti Dunaja a tam som v podstate celý deň aj zotrval. Prešiel som skoro celé nábrežie a zastavil som sa až pred turistickou informačnou kanceláriou, ktorá však bola zatvorená. Moja prechádzka popri Dunaji tak trvala vyše troch hodín. Potom som sa vrátil späť do centra mesta, kde som objavil stánky so starými knihami. Boli tam zbierky detektívnych románov, ale najmä knihy o umení a atlasy. V ten deň som toho už o mnoho viac nevidel. Bolo približne 19:00 keď som sa pobral späť na hotel. Musel som používať mapu a párkrát som i zablúdil, no nakoniec som po hodine chôdze prišiel do cieľa. V tom čase boli na hoteli ubytovaní študenti archeológie, ktorí robili vykopávky neďaleko od mesta. Boli to študenti rôznych národností a etník. Keď som sa vrátil z prechádzky, tak práve na hotelovej terase živo diskutovali a každý si robil nejaké zápisky. Ja som sa pobral na izbu a chvíľu som ich rozhovory cez okno počúval. Netrvalo však dlho a zaspal som. Kupodivu som ani nebol hladný,teda tá žemlička s mäsom, ktorú som mal ráno ma zasýtila na celý deň. Vo štvrtok ráno som sa zobudil okolo 8:30. Po sprche som išiel na terasu na raňajky, ktoré boli podobné ako v rumunskom hoteli, no bolo tu viac zeleniny. Asi o 9:30 som vyšiel do mesta. Opäť som sa pristavil pri bankomate, aby som si vybral peniaze na zvyšné dve noci plus, aby som mal na vstupné do múzeí

. Ako prvé som navštívil historické múzeum, ktoré sa nachádza v budove osmanského štýlu. Výstava pozostávala z dvoch poschodí, pričom na každom z nich boli exponáty z inej epochy. Najskôr som si prezrel antické predmety z doby Trácie i neskoršieho začlenenia tejto provincie do rímskej ríše. Vidinská osada sa po latinsky nazývala Bononia. Videl som vystavené mince, motyky, pluhy, nádoby, sochy antických bohov. V ďalšom krídle výstavy ma čakali ukážky prvých textov v slovanskom jazyku, zbrane, opäť platidlá a ikony. V záverečnej časti som videl obrázky vidinskej pevnosti, tureckých vojsk a tiež portréty bulharských velikánov- Vasila Levského a Christa Boteva. Keďže múzeum sa malo o 12:00 zatvárať, mal som na jeho prehliadku iba čosi vyše hodiny. No i tak som odchádzal vďačný za obohatenie mojich znalostí. Potom som sa vybral na Trhovú ulicu a objavil som veľké trhovisko, ktoré je prinajmenej porovnateľné s bratislavským trhoviskom.

Boli tu na predaj všetky potrebné predmety do domácnosti a tiež veľký výber kozmetiky, šatstva a elektroniky. Upútal ma jeden stánok, v ktorom sa predávali suveníry. Tam som sa obzeral asi 5 minút po rôznych hrnčekoch, tanierikoch, hodinách a iných spomienkových predmetoch s emblémom mesta Vidin. Z trhoviska, ktoré voňalo najmä vôňou melónov som sa pobral smerom k prístavu. Kúsok od neho sa totiž nachádza vidinská galéria. Vstúpil som dnu a spýtal sa chlapa, ktorý vyšiel z kancelárie, či si môžem pozrieť vystavené obrazy. On mi odpovedal so samozrejmosťou, že áno. Samotnej prehliadke však predchádzal dlhý rozhovor s ním.

 Bol veľmi zvedavý odkiaľ som prišiel, ako ma napadlo ísť práve sem, koľko mám rokov, atd. Po zodpovedaní týchto otázok sme sa začali rozprávať o rôznych témach. Zaujímal ho najmä súčasný vývoj na Slovensku, pričom spomínal dosť často Československo, ktoré vraj ekonomicky bolo pre Bulharov nedostižným snom. Chvíľu sme sa tiež bavili o stavbe mostu medzi Calafatom a Vidinom i celkovo o rumunsko-bulharských vzťahoch. Po asi dvoch hodinách som sa konečne išiel pozrieť na výstavu. Boli tam maľby bulharských, ale i jedného arménskeho maliara. Najviac mi v pamäti utkvela nádherná koláž s názvom Starý a nový Vidin. Počas prezerania som objavil v rohu miestnosti klavír a spýtal som sa, či si smiem zahrať. Tak som hral asi pol hodiny rôzne skladby od Bacha, ale aj slovenské ľudové piesne, jednu pieseň od Mariána Vargu a nakoniec srbskú ľudovú Tamo daleko.

Rozlúčili sme sa a ja som vyšiel opäť k nábrežiu Dunaja. Tam som pokračoval po ulici Baba Vidin až k samotnej pevnosti. Vstupné bolo 4 leva a okrem mňa tu v tom čase boli len asi piati zahraniční turisti. Pevnosť Baba Vidin bola poslednou pevnosťou, ktorá sa ubránila proti Osmanom. Postupne som prešiel všetky jej veže, nádvoria i pivnice. Boli tu vystavené staré brnenia, ďalej väzenské nástroje a v jednej z pivníc bola aj výstava bulharských vín. Súčasťou pevnosti bol aj pravoslávny chrám, ktorý však neslúži viac na náboženské účely. Keď som zišiel dole z pevnosti, objavil som dunajskú pláž.

 Oficiálny zákaz kúpania tu nikto nerešpektoval Boli tu aj sprchy a pláž bola pomerne veľmi čistá. Škoda, že som nemal plavky. Z pláže  som zamieril k ruine židovskej synagógy, ktorá bola neďaleko pevnosti. Synagóga bola však neprístupná a ohradená vysokým plotom. Tak som sa pobral ďalej a namieril som si to už nazad k hotelu. Cesta mi trvala asi hodinu a pol a počas nej som prešiel štvrťou s rodinnými domčekmi, v ktorých záhradách bol, bez výnimky v každej aspoň maličký vinohrad. Na hotel som sa dostal približne okolo 18:00. Osprchoval som sa, prezliekol sa a išiel som na neďaleký bulvár Široká ulica. Tam som objavil internetovú kaviareň, v ktorej som strávil asi hodinu. Potom som sa vybral ďalej s úmyslom nájsť nejaké jedlo. Avšak všetky občerstvenia boli  v tom čase zatvorené, alebo som ich jednoducho prehliadol. Tak som sa zastavil na jednej terase a objednal si  džús. Stál približne 1,5 Leva.

Postupne som si objednal ešte dvakrát to isté a sedel na terase skoro dve hodiny. K jedlu som sa už teda v ten deň nedostal a za celý deň som teda jedol len tie raňajky ráno v hoteli. Keď som prišiel večer okolo 22:00 na hotel, opäť som počul hlasnú diskusiu na terase. Sadol som si tam tiež a objednal si čaj. Po celú moju cestu ma totiž sprevádzalo mierne zapálené hrdlo a tak sa mi dosť ťažko prehĺtalo. Možno ani preto som nemal veľkú chuť do jedla. Postupne si ku mne prisadol majiteľ hotela, ktorý sa volá Plamen a zakrátko po ňom i jeho kamarát. Ja som rozprával srbsky, oni dvaja bulharsky. Nebol to až taký problém porozumieť si, najmä keď hovorili pomaly. Majiteľ hotela asi po hodinke rozhovoru odišiel a ja som zostal sám s jeho kamarátom. Predstavil sa mi ako Dimitar a povedal mi, že je právnik. Ja som mu povedal, že som nastupujúci študent chorvátskeho a nemeckého jazyka. Témy rozhovoru boli podobné ako som mal v galérii. Rozprávali sme sa však ešte dlhšie, asi do 1:00. Potom sa právnik zdvihol k odchodu s tým, že musí ráno skoro vstávať. Ja som v tú noc nemohol skoro vôbec zaspať, podarilo sa mi to až nad ránom okolo 5:00. Vstal som približne o 7:30, aby som stihol raňajky. Po raňajkách som sa vybral do mesta na stanicu, aby som si zistil odchody vlakov do stanice Lom.

Najbližší vlak mi išiel až 12:30, čiže som mal v tej chvíli veľmi veľa času pred sebou. Najskôr som zašiel na jeden čaj, ktorý stál 40 stotiniek (20centov). Potom som si chvíľu sadol na lavičku pri Dunaji a snažil som sa čítať si knihu od Valtra Komárka. Tú knihu mám mimochodom už od vianoc a stále som ju nedočítal. Je pomerne hrubá,sú to dva diely po 500 strán. Kvôli silnej horúčave a menšej žalúdočnej nevoľnosti som čítanie rýchlo zanechal a šiel sa radšej pozrieť na trhovisko. Tam som strávil asi 2 hodiny prezeraním si rôznych stánkov. Až napokon som sa zastavil pri stánku, ktorý som mal už trochu obhliadnutý a v ktorom predávali suveníry. Kúpil som tam dva hrnčeky a jeden malý tanierik s erbom mesta. Potom som si všimol darčekového balenia bulharskej kozmetiky, ktorá bola vyrobená z ružového oleja, ktorý je známym vývozovým  artiklom Bulharska. Kúpil som teda jedno balenie pre mamu za približne 25 EUR. Na stanicu som prišiel asi hodinu pred odchodom vlaku. Vidinská stanica je moderne prestavaná, teda aspoň čo sa týka nástupíšť. O nejaké dva roky by tu totiž mala viesť železnica z Calafatu cez spomínaný most. Inak je ale premávka na tejto stanici veľmi riedka. Za celý deň tu premávajú iba 4 vlaky.

 Konečne som sa dočkal príchodu môjho vlaku a hneď som aj nastúpil. V Bulharsku, teda aspoň vo Vidine sa lístky predávajú max. 15 minút do odchodu vlaku. Vlak, do ktorého som nastúpil smeroval do Sofie. Ja som musel prestúpiť v meste Brusarci na prípoj do Lomu. Cesta bola pohodlná, pozoroval som ubiehajúcu krajinu a videl som tiež už položené koľajnice pre spomínanú trať do Rumunska. Stanice, ktoré sme míňali boli však väčšinou vo veľmi zlom stave, mnohé z nich boli ruiny. V Brusarci som prestúpil na osobný vlak a onedlho som prišiel do Lomu. Mestečko Lom sa mi celkom páčilo, hoci som mal na jeho prehliadku asi 4 hodiny. Prešiel som sa po centre, objavil som sochu četnického vojvodu, ktorý bojoval proti Turkom v balkánskych vojnách, no najviac z celého mesta sa mi páčil prístav. Bola tu veľmi pekná pešia promenáda s mnohými altánkami na oddych a tiež detské ihriská. V jednom takom altánku som strávil asi hodinu a v duchu som si tam už pomaly plánoval cestu na Slovensko. Keď som sa vracal do mesta, objavil som aj etnografické múzeum, no  bolo zatvorené. Asi najkrajšou budovou, ktorú som v Lome videl bol pravoslávny chrám. Hneď po ňom sa mi najviac páčilo jedno holičstvo, ktoré malo prevádzku v starom dome osmanského štýlu. Zvyšný čas do odchodu vlaku som strávil v internetovej kaviarni. Cesta do Vidinu ubehla veľmi rýchlo, miestami som trochu spal. Na vidinskej stanici som si dal kuracie prsia so zemiakovým šalátom a bielym chlebom. Do hotela som prišiel asi o 23:00. Privítala ma opäť mama majiteľa hotela. Na terase bolo opäť živo, tak som iba zaželal majiteľovi dobrú noc a išiel som spať. A tu sa asi končia tie pozitívne zážitky z cesty, teda skôr tu niekde sa začínajú problémy.

 Ráno som zaspal až do 9:30, čiže som nestihol už ani raňajky. Narýchlo som sa rozlúčil s Plamenom- majiteľom hotela. Daroval mi plechovku bulharského piva a odznak s fotografiou hotela. Zamieril som k stanovišťu taxíkov na Širokej ulici a spýtal som sa jedného z nich na cenu prevozu. Odpoveď bola 2 leva (1 EUR). Hneď mi spadla sánka, keď som zistil o koľko ma oklamal ten taxikár, ktorý ma viezol pri príchode z prístavu do mesta. Nuž, čo sa dalo robiť? Zviezol som sa teda s týmto lacnejším taxíkom až k hraničnej kontrole. Po chvíli čakania vyšiel z búdky policajt a pýtal si pas. Keď som mu ukázal svoj občiansky preukaz, tak náramne sprísnel a začal sa ma vypytovať. Čo veziete v batohu? Čo ste robili v Bulharsku? Kam teraz idete? Potom prišiel jeho kolega a tiež sa pozrel na môj občiansky preukaz. V zápätí si vyžiadal odo mňa i nejaký ďalší doklad, resp. to skonkretizoval na vodičský preukaz. Keď som mu povedal, že nemám a ukázal mu svoj preukaz ZŤP, tak obaja ešte viac ochladli a už mi nebránili, aby som šiel na kompu. Kompa opäť na šťastie odchádzala ihneď, takže som nemusel čakať. Mal som však naponáhlo, lebo som si deň predtým v lomskej internetovej kaviarni zistil spoje do Craiovy.

Bol som pevne rozhodnutý neísť viac vlakom, tj. „calafatskou strelou“, ktorú som vám už opísal. Cesta autobusom do Craiovy totiž trvala o polovicu menej, bola oveľa pohodlnejšia a za rovnakú cenu. Keď kompa dosiahla calafatský breh,  už som vedel, že autobus, ktorý som si našiel na internete nestihnem. Tak som sa zmieril s tým, že ma čakajú takmer 4 hodiny v calafatskej strele. Ešte predtým, než som sa pobral na stanicu som si ale chcel vybrať peniaze na vlaky až do Aradu.

 

Ach, jaj! A tu nastalo moje rozčarovanie! Zistil som, že môj zostatok na účte nemôže pokryť ani cestu do Temešváru, nieto ešte celú cestu domov. Nuž, daň za hlúpe, nepremyslené výbery, za ktoré si banky stiahli svoje. V tej chvíli som mal pred očami dosť temno. Vybral som si teda zostatok, ktorý som mal na účte, aby som mal aspoň na cestu do Craiovy. Zrazu som nevedel kam, koľko, ani prečo? Už som na 100% vedel, že plánovaný návrat v nedeľu na obed je nemožný. Pohol som sa teda smerom ku calafatskej železničnej stanici, a išiel som tam zbytočne, lebo vlak mi tesne pred nosom ušiel a ďalší už v ten deň nepremával. Chvíľu som ostal stáť na peróne a premýšľal čo si počať? Premietal som si v hlave pritom všetky výbery od začiatku cesty. Tiež som si v duchu sumarizoval výdavky. Na to, aby som sa dopracoval k takému číslu aké mi svietilo na bankomate, by som musel minúť dvakrát toľko, než som v skutočnosti minul. Okrem jedla, pitia  a spomínaných malých darčekov som za celé 3 dni vo Vidine neminul viac ako 30 EUR a to sú v tom zarátané všetky vstupy do múzeí. Jedol som pritom najviac dvakrát denne a ani jedno z jedál nestálo viac než 2 EUR. Keďže vlakom som sa už v ten deň nikam dostať nemohol, vrátil som sa do centra mesta, aby som aspoň chytil nejaký autobus. Nemal som však ilúziu, že by ich išlo ešte v ten deň o mnoho viac, než vlakov. V meste bolo  veľmi rušno. Všade bolo plno stánkov, predajcov a všetky lavičky boli beznádejne obsadené. Išiel som okolo skupiny chlapov, ktorí si na lavičke podávali fľašu vodky od úst k ústam a myslím, že tam tých fliaš mali viac. Niečo za mnou tuším aj zakričali, no ja som nereagoval. Išiel som po pamäti k autobusovej zastávke. Keď som jednu našiel, sedela tam mladá Rómka s dieťaťom. V taške mala kačku a dve sliepky. Decko sa vyžívalo v tom, že mlátilo tú kačku po hlave. Keď som sa jeho mamy spýtal, či čaká tiež na autobus do Craiovy a či vôbec z tej zastávky idú autobusy tým smerom, tak ma poslala na druhú stranu cez cestu, kde bola tiež zastávka. Na žiadnej z nich však neboli ani cestovné poriadky, ani iné označenia. Až po chvíli sa ku mne obrátil jeden chalan a spýtal sa ma, či idem do Bukurešti.

Keď som mu povedal, že nie, že idem do Craiovy, tak mi hneď povedal, že autobusy do Craiovy idú z opačnej zastávky. Mal som toho práve dosť, tak som sa pre istotu šiel opýtať do trafiky. Pani bola taká ochotná, že dokonca niekam volala, aby zistila, či  vôbec v ten deň ešte do Craiovy niečo pôjde. Tak som sa vrátil naspäť na tú prvú zastávku, kde ešte stále sedela  tá Rómka s dieťaťom. Niečo na mňa po rumunsky zvolala, no v tom sa ku mne pritočil iný chlap a potvrdil mi, že autobusy do Craiovy idú naozaj z tejto zastávky. Videl na mne, že som riadne rozrušený a skleslý, no po chvíľke sa mi predsa prihovoril. Začali sme sa rozprávať po anglicky, pričom on ale vedel aj po rumunsky a bulharsky. Nebol takisto Rumun, ako ja. Pochádzal zo Sýrie, no žije roky v Holandsku. Ovládal teda arabský, anglický, rumunský, zrejme aj turecký no a tiež perfektne bulharský jazyk, lebo študoval v Bulharsku a má Bulharku za ženu. Povedal mi, že on už čaká na autobus do Craiovy dve hodiny a že žiadny pred ním ani nešiel. Takže ten autobus, ktorý som si našiel na internete jednoducho vynechal. Čakali sme ešte asi hodinu a pol, kým sa konečne jeden zjavil. Bol to taký väčší mikrobus, no našťastie bol veľmi pohodlný a klimatizovaný. Cesta s ním bola dokonca  ešte lacnejšia než vlakom. Počas jazdy som rozmýšľal nad ďalľím postupom a veru mi bolo veľmi úzko. Na chvíľu som aj zaspal, no len asi na dvadsať minút. O necelé dve hodiny sme boli v Craiove.

 

 A tu sa začína asi tá najpochmúrnejšia, resp. najnepodarenejšia časť mojej cesty. Samozrejme, po príchode som si najprv naivne zisťoval spoje do Timisoary, no vedel som, že v tento deň sa tam už nedostanem (bola sobota). Zavolal som domov a objasnil som v krátkosti situáciu, v ktorej som sa ocitol. Potreboval som, aby mi mama poslala cez službu Western Union potrebnú sumu na cestu domov. Žiaľ, bola sobota poobede, resp. skôr podvečer a tak žiadna pošta, o bankách nehovoriac, nefungovala. Predsa však len som objavil jednu zmenáreň, ktorá túto službu podporovala a mala otvorené do 21:30. Nuž som mamu poprosil, aby mi potrebnú sumu poslala pokiaľ možno ešte v sobotu, že by som sa tak mohol dostať domov iba s niekoľko hodinovým oneskorením. Mama mi však zavolala, že žiadna banka v blízkosti službu Western Union nepodporuje a že pošta v trnavskom Tescu je už tiež zatvorená. Už mi teda bolo jasné, že noc zo soboty na nedeľu prežijem na stanici. Ešte predtým som sa ale išiel pozrieť do centra, ktoré je pomerne vzdialené. Dal som si v meste jeden kebab s tým, že najbližšie sa znovu najem v nedeľu ráno. V jednej z tých zmenární som totiž  objavil aj nedeľnú prevádzku. V meste som spravil niekoľko fotografií a po asi dvojhodinovej prehliadke centra som sa vydal späť na stanicu. Prišiel som tam asi o 18:00 a vedel som, že to bude nadlho. Mama mi totiž zavolala, že mi  peniaze môže poslať z pošty v trnavskom Tescu až nasledujúci deň ráno. Mal som ešte asi 50 lei /10EUR).

 

 Bol som strašne unavený z celodenného chodenia po Calafate, po Craiove i z cesty autobusom. Vedel som však, že nemôžem zaspať. Kúpil som si v kiosku tyčinku Mars, vodu a cigarety. Našťastie, na stanici bol prameň s pitnou vodou a tak som si do tej istej fľašky vždy načapoval novú. Celkovo som takto na stanici v Craiove vypil minimálne 20 litrov vody. Nuž, a to sa samozrejme prejavovalo. Hneď pri budove stanice bolo WC, ktorého využitie stálo 1 lei (20centov). Úmerne k vypitým litrom som aj chodil na WC. Stanica bola v zastavanej časti, takže tam nebol nikde žiadny strom ani krík. Predsa len sa mi však podarilo párkrát ísť na malú potrebu za rok budovy. Kým bolo svetlo, tak som čakal pred stanicou na lavičke. Bolo tam plno rodín s deťmi, ktoré sa prechádzali na kolobežkách, či detských bicykloch a neustále pritom výskali. S postupom večera  sa však na stanicu začali schádzať  žobráci, invalidi a zlodeji. Videl som, ako jedného z nich  viedli policajti spútaného do policajnej stanice, ktorá bola hneď vedľa železničnej. Keď som sedel na lavičke asi dve hodiny, prišiel ku mne jeden žobrák a pýtal si 1 lei. Bol iba v ponožkách a strašne smrdel. Dal som mu lei s nádejou, že ho už nikdy neuvidím. Avšak počas môjho dvojdňového čakania na stanici sa pri mne pristavil ešte niekoľkokrát. Dal som mu prezývku Hovniak, lebo mal nohavice špinavé od výkalov. Ďalší, ktorý sa pri mne onedlho pristavil bol invalid bez jednej nohy. Prisadol si ku mne a takisto pýtal 1-2 lei. Dal som mu ich bez slov, pričom on si potom ešte vypýtal cigaretu, hoci bol jednu práve dofajčil.

 

 Potom išiel do kiosku, aby si kúpil pivo, no ešte predtým sa snažil so mnou komunikovať po rumunsky. Našťastie sa onedlho zdvihol a šiel si kúpiť to pivo. Ja som ho už potom nevidel. Šiel som radšej do staničnej budovy, ktorá je v Craiove otvorená non-stop. Stanica v Craiove je nová, veľmi čistá a strážená policajtmi. I preto tam veľmi veľa žobrákov vidno nie je. Ako sa blížila noc, i moja únava sa zväčšovala. Bol som sám, tak sám, bez ľudského slova a čakal som už vyše sedem hodín!

Toľkokrát som si to vyčítal , toľkokrát som celú cestu oľutoval. Či však bolo všetko len zlé? Asi nie, neviem. Po polnoci som to nezvládol a asi na hodinu som zaspal. Prebudil ma až policajt, ktorý sa ma spýtal odkiaľ a kam cestujem. Keď som mu odpovedal, tak mi len prízvukoval, aby som si dával pozor na veci. Nuž, ja som ho poslúchol a už som v podstate nezaspal. Ráno v nedeľu okolo 7:30 som sa vybral k tej zmenárni, ktorá mala aj nedeľnú prevádzku. Žiaľ, mama mi ešte predtým poslala sms, že služba western union funguje v nedeľu až od 9:00, navyše v Rumunsku bolo o hodinu viac, čiže som musel čakať ešte takmer 3 hodiny. Keď som prečkal túto dobu, tak mi prišla sms, že peniaze boli poslané. Šiel som teda do tej jedinej  zmenárne, ktorá mala otvorené s nádejou, že snáď budem môcť vycestovať najbližším nedeľným vlakom do Temešváru. Ďalšiu cestu som si v tej chvíli ani len netrúfal plánovať.

 

 Aké však bolo moje sklamanie, keď mi v tej zmenárni povedali, že  služba western union v Rumunsku v nedeľu nefunguje vôbec. Oblial ma studený pot, pretože to malo znamenať ešte deň a pol na craiovskej stanici. Nejedol som teda v tú nedeľu vôbec, iba som si chodil čapovať vodu do prameňa a posledné peniaze som si nechal na WC. Tam som si potom umyl zuby aj tvár. Veľmi som si šetril cigarety a preto som Hovniaka poslal rýchlo preč keď pýtal. Jediný prípad, kedy som dal ešte aspoň drobné (rumunské haliere sa volajú bani) bol jeden slepec. Tiež som sa rozdelil o cigaretu s jednou žobráčkou, ktorá mala namiesto topánok omotané igelitové tašky okolo nôh.

Druhú noc na stanici som však už nevydržal a zaspal som asi na dve hodiny. Stanica bola skoro prázdna. Keď som sa zobudil, uvedomil som si, koľko ma ešte čaká hodín čakania, kým otvoria v niektorej zmenárni a kým si budem môcť vybrať peniaze na cestu. Jediné, čím som sa vedel trochu odpútať bolo počúvanie hudby. Prehrávač som mal v uchu asi 4 hodiny a vypočul som si možno 150 skladieb. Baby na WC, kam som šiel nad ránom vari po dvadsiaty raz sa už na mne vrcholne a uštipačne bavili. Okolo 9:00 rumunského času som sa vybral do banky oproti stanici. Pracovník banky mi po krátkom vyplnení formuláru a overení si dát vydal peniaze -asi 220 lei. Vlak do Temešváru mal však odchod až o 13:50.  Okamžite som si išiel kúpiť lístok. Potom som zamieril do staničného bufetu a dal som si to najlacnejšie jedlo, ktoré tam v tej chvíli mali. Jednalo sa o fazuľovú polievku a kuracie prsia so zemiakmi. Po dvoch dňoch mi to celkom dobre padlo.

 

 Vo vlaku som takmer okamžite zaspal, no po hodine som sa zobudil. Potom som asi dve hodiny pozeral z okna. Spánok ma však opäť premohol a tak som spal až do Temešváru, kam sme prišli s asi 30 minútovým meškaním. Na severnej stanici som si kúpil rezeň v žemli, lebo všetky ostatné produtky boli s majonézou. Vlak do Aradu mal odchod presne o 20:30. Bol to osobný vlak, ktorým cesta trvala skoro 2 hodiny, pričom sa jednalo len o 50 km. V Arade som si kúpil lístok na vlak do Budapešti. Keďže som si kúpil v Craiove a Temešvári jedlo, tak som musel ešte raz poprosiť mamu,aby mi poslala peniaze na vlak z Budapešti do Komárna, resp. Trnavy. Bolo mi viac, než trapne. Bol som vysilený, špinavý a dosť otupený únavou. Na stanici v Arade som stretol skupinku Čechov- zrejme medikov, ktorí sa vracali z dvojtýždennej cesty po Rumunsku. "Akí šťastní a zdravo rozmýšľajúci ľudia!" pomyslel som si. Chcelo sa mi plakať. Oni o mňa ani veľký záujem nejavili, lebo videli v akom som zúboženom stave. V čakárni som si však trochu pokecal s jednou Nemkou, ktorá s priateľom cestovala tiež po Rumunsku. Pochválila moju nemčinu, no tiež si ma držala na dištanc.

 

Vlak do Budapešti  prišiel do Aradu s meškaním vyše 30  minút. Mal som rezervované miesto v kupé v klimatizovanom vozni. Cestu z Aradu po hranicu v Curtici som prespal. Zobudila ma až rumunská pohraničná stráž. Keď som im ukázal svoj občiansky preukaz, reagovali podobne ako Bulhari vo Vidine. Chceli vidieť ďalší môj doklad. Chvíľu si ten policajt oba moje doklady prezeral, pričom som sa bál, že mi môj občiansky zlomí napoly. Nakoniec mi však obe karty podal a zmizol. Maďarský pohraničník sa len pozrel a neriešil nič. Od Lokosházy som neprerušene spal až do Budapešti. Keď som vystúpil z vlaku, zacítil som obrovský hlad. Našiel som v batohu asi 500 forintov. Kúpil som si za ne hot-dog a zvyšok som minul na WC .Približne o 8:00 mi mama poslala peniaze na cestu do Komárna. Hneď som išiel k pokladni a kúpil si lístok, lebo vlak mi mal odísť do 10 minút. Našťastie, stihol som nastúpiť a našiel som i voľné miesto. Nedostatok spánku za posledné 4 dni sa však prejavil. Zaspal som stanicu Komárom a zobudil som sa až v nasledujúcej stanici Ács. Chcel som v tom momente vystúpiť, no vlak sa už pohol. Bál som sa,  že vlak zastaví najbližšie až v Gyori, kam mal namierené. Na moje prekvapenie však zastavil hneď v ďalšej dedine, ktorá sa volá Nagyszentjános (Veľký Svätý Ján) a v nej som aj vystúpil. Musel som si však kúpiť lístok do Komáromu, čím som minul aj druhý obnos poslaný od mamy.

Nemal som teda na cestu z Komárna do Trnavy. V Komárome som bol asi okolo 10:30. Hneď som sa vydal k mostu na druhú stranu do Komárna. Tam ma čakala ďalšia nepríjemná zvesť, lebo som zistil, že účet mám nielen nulový, no ešte aj zablokovaný. Snažil som sa vyzvedieť prečo, no pracovníčka za priehradkou mi vysvetlila, že odpoveď na to mi môžu dať jedine v Trnave, kde som si svoj účet zakladal. Mne samému už asi nemohlo byť trápnejšie, k tomu môj neumytý, špinavý zjav zrejme dosť odpudzoval ľudí, čakajúcich na odbavenie v komárňanskej filiálke. Tak som spravil posledný pokus. Vysvetlil som druhej pracovníčke banky, že sa nemám ako dostať domov do Trnavy a vybral som z peňaženky 6 Leva, ktoré mi zostali z Bulharska. Dostal som za ne 3 EUR, ktoré mi mali stačiť na cestu do Trnavy. Potom som už len dokráčal na komárňanskú stanicu s pocitom hlbokej hanby a túžil som sa nevidieť. Na stanici som si zakúpil lístok do Nových Zámkov a nastúpil som do vlaku. V Nových Zámkoch som si ešte kúpil na stanici kapustovú polievku s rožkom. Vlak z Nových Zámkov do Galanty bol z tých moderných, dvojposchodových a ja som v ňom celú cestu prespal. Opäť mi mnoho nechýbalo a bol by som prespal i Galantu. V Galante som mal asi pol hodiny čas. Pristavil sa tam pri mne jeden Róm s otázkou, či nechcem zadarmo parfém Hugo Boss, alebo Lacoste. Keď som mu ukázal bulharskú kozmetiku, hneď chcel meniť, no po chvíli odišiel. Vlak do Trnavy mal odchod presne o 15:00. Bol celý posprejovaný, čo bol jav, ktorý som v Bulharsku, ani v Rumunsku nevidel. V Trnave som vystúpil dňa 14.8.2012 na peróne číslo 1 , koľaj 104.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Sme rodina už vo vláde nemala byť, ultimátum vypršalo

Peter Pčolinský žiadal splnenie požiadaviek do konca júlovej schôdze.

Dobré ráno

Dobré ráno: Boris Kollár sa prerátal, teraz je zradcom

Čo urobilo očkovanie so slovenskou politikou.


Už ste čítali?