Čo sa stane, keď ošetrujúca psychologička nechce na ulici spoznať svojho pacienta

Autor: Jakub Tinak | 30.11.2018 o 23:02 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  372x

Dnes veľmi veľa ľudí potrebuje psychológa al psychoterapeuta...Opisný príbeh o tom, ako mi psychologička venovala dve psychologické hodiny po 45 minút po sebe, až jej začalo škvŕkať v bruchu od hladu...

Image result for psychological hanging balls

 

 

Na jednej bratislavskej škole bola raz jedna pani psychologička..No, nie, nebude ro rozprávka. Teraz, s plnou vážnosťou napíšem zopár riadkov o tom, za čo som psychológom vďačný a s čím som bol nespokojný. Som introvert, plachý v reálnom svete alebo som ako spolužiak Fero, odviazaný až niekedy zabúdam, čo sa sluší..Čiste fakticky napíšem, že som k psychológovi chodil od 6. triedy základnej školy, kedy som nevedel prekúsnuť prvú a jedinú trojku na vysvedčení počas celej školy. Bola to trojka z matematiky. Zaujímavé, že rok predtým som absolvoval a nie celkom zle matematického klokana. Nikdy som však nebol logicky rozmýšľajúci jedinec. Bavili ma čitateľské denníky, hoci sme mali len dva za celú dobu. Strašne rád som si čítaval úryvky v knihe literárna čítanka a neskôr aj v teórii literatúry. Mnohé z tých úryvkov som si potom dočítal celé, medzi ínými Aj v nebi je lúka = kniha Ladislava Ťažkého, ktorá ma najviac oslovila. Ďalej som si prečítal Adama Šangalu (Ladislav Nadáši Jégé, - Janko Grob) ,P.O. Hviezdoslav= Herodes a Herodias, Valentín Beniak= Tiahnime ďalej oblaky,Ladislav Mňačko= Oneskorené reportáže, J. Cíger-Hronský= Jozef Mak, František Hečko= Svätá tma a ešte asi 15 ďalších .Slovenčinárka mi to potom v dobrom "spočítala" na maturite. Dnes ako tridsaťdvaročný chlap si čítam tiež často povinné čítanie, no rozšíril som ho o nemecké a najmä chorvátske knihy, ktoré čítajú tamojší študenti. 

         Budem úprimný, k psychológovi som musel chodiť. Mal som divné stravovacie návyky. Bol som skoro vegán a to v dobách, kedy sa o tejto novej vychytávke ešte ani nehovorilo. Vážil som necelých 60 kg a mal som približne od 14. roku až do 22.roku tvár viac, či menej posypanú vyrážkami. Na začiatku mi obvodná lekárka povedala, že to mám zo stravy. Nejedol som to, čo dnes už bez problémov zjem a to rezne, sviečkovú, španielske vtáčiky, pečené kura, či iné. Jedol som najradšej prívarky, šošovicový, kelový a fazuľový a jediné mäso, ktoré som kupodivu zjedol bolo také, ktoré dnes jedia asi len sociálne najslabšie vrstvy = mäso mleté.

 

        Ale nechcem ísť veľkou okľukou k téme psychológovia. Musel som však uviesť aj stravovacie návyky, nakoľko som počas svojej liečby spoznal úžasné ženy, ktoré mali jedinú vadu, že sa neprijímali také, aké sú a pritom mali často ohromnú charizmu a často veľa preskákané a veľa úspechov v pracovnej sfére za sebou. Moja diagnóza = nediferencovaná schizofrénia sa vraj nedá liečiť psychoterapiou.

 

      Ja tu nechcem líčiť len seba v ľútostivej póze. Psychologické sedenia musím hodnotiť ako oázy kľudu, ktoré mi ten, či onen psychológ vedel na tých pár minút vytvoriť. Zrazu ho alebo ju zaujímali len moje dobré vlastnosti, mal som rozprávať, čo ma najviac baví, keď som bol ešte školák, tak, kto sa mi najviac páči, atd. Od školských čias som pani psychologičke nosieval moje útržky tvorby. Boli to krátke básničky, sem tam nejaký opis alebo krátka poviedka.

 

Mám vraj veľmi bohatú fantáziu a predstavivosť. V súčasnej dobe sa liečim u psychologičky a psychoterapeutky v jednom. Môžem len povedať, že som sa prvé tri roky u nej len hľadal. No, ju zaujímali aj tie veľmi nedokonalé pokusy o tvorbu. Neskôr som ju však začal zaujímať, nakoľko som sa rozhodol čítať veľa historických kníh. Rozprával som jej o Normanoch, Vikingoch, Protobulharoch, či o Chorvátoch. A tá žena mi za odmenu dala krásne mlčanie a pokyvovanie hlavou. Väčšiu spriaznenosť lekár=pacient som dovtedy nezažil a asi nikdy nezažijem, resp. ani neviem opísať ako som rád chodil a chodím k tejto terapeutke. Je to môj jediný kapitál, ktorý môžem dať = môj vnútorný svet.

Aby som však nezostal nič dlžný svojej školskej psychologičke a ani pánu psychológovi z nemocnice, tak sa vyjadrím aj k nim. V čase, keď som chodil k školskej psychologičke, sa začínalo rozpadať manželstvo mojich rodičov a navyše otec bol dlhodobo nezamestnaný a na invalidnom dôchodku. Pani psychologička sa snažila až veľmi vžiť do mojej situácie, ked som jej opisoval ako nám tečie stará pračka, ako otec od jedu rozbil sklenené dvere a nemali sme na zasklenie, atd. Ona sa mi snažila oplácať dôverou a veľmi mi prechvaľovala moje výtvory. Získala si ma najmä tým, že jej dcéra, ktorú som nikdy nevidel mi nahrávala na kazety metalové kapely ako Metallica, Helloween, či Motorhead. Jedno z posledných sedení s touto pani som mal v deviatej triede. Hoci už dávno mala ísť na obed, venovala mi celkovo skoro dve hodiny svojho času a počúvala moje zážitky z mojej prvej návštevy Chorvátska, ktorú som absolvoval pred 17 rokmi.  Dokonca som jej nakreslil vlajku na pamiatku. Až neskôr som si uvedomil, koľko času mi dala. A obetovala vlastné pohodlie v podobe obeda v školskej jedálni.

Pán psychológ bol jediný mužský psychológ a jediný muž, ktorého som kedy počul robiť autogénne cvičenia, na ktoré som chodil len krátko. Je to veľmi enviromentálne uvedomelý človek, s dosť liberálnymi názormi, no tiež veľký detailista. Dokázal ma prerušiť uprostred vety a dvoma slovami dokončiť to, čo ja som sa snažil vysloviť tromi vetami. Stretol som sa s ním len počas hospitalizácie, nakoľko bol klinický psychológ a za výkony si účtoval na môj rozpočet veľké sumy. Napriek tomu mi však zhrnul veľmi vecne a pomerne zrozumiteľne moje špecifiká a veci, ktoré musím zmeniť.

Tento článok by som rád venoval aj k 3.12., ktorý je medzinárodným dňom postihnutých. Duša je v dnešnej dobe stresov a silného boja o prežitie často veľmi zraniteľná. Chodím k psychológom s prestávkami 18 rokov. Zarmútilo ma preto, keď som stretol po rokoch školskú pani psychologičku, ktorá sa ku mne veru nie práve rada prihlásila na zastávke autobusu.

A to mi dávala do opisu, že som veľmi inteligentný chlapec. To si pripúšťam, no nechcem tým zakrývať svoju nahotu, lebo mám veľa špecifických čŕt.

Na záver dodám, že som dlho vnímal psychológov ako mágov, ako nejakých uhrančivých démonov, či iné prirovnania som im dával. Moja choroba je nevyliečiteľná. Avšak spoluprácou s psychológmi si viem vytvoriť aspoň tých 45 minút tej kľudnej oázy s prikyvovaním hlavy a niekedy aj s úsmevom a cigaretkou..

PS: Už polopatickejšie som psychologické vyšetrenie vysvetliť nedokázal...A mám ich za sebou dosť.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kočnerovi navrhnú sprísniť väzbu, vraj ovplyvňuje vyšetrovanie

Utajený svedok predložil dôkazy proti Kočnerovi.

ŠPORT

Slováci začali Švajčiarsky pohár prehrou, tesne podľahli Rusom

Slovenskí hokejisti dostali gól v závere.


Už ste čítali?