hainburg, komárno a róbert koltai

Autor: Jakub Tinak | 23.3.2019 o 21:28 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  170x

Príbeh na pokračovanie o hráčstve a o hazarde. Spojivo, ktoré som dal do názvu príde možno divné, no v posledné týždne sa mi práve tieto mestá a pán Koltai  preťali, nakoľko som v nich musel stráviť noc po prehratí všetkých peňazí  

Som aktívny gambler. Hral som v Rakúsku, Českej republike, Slovensku a Rumunsku. Hrám výlučne automaty.  Hrám približne 5 a pol roka. K hraniu ako takému ma doviedla jedna moja zadubená zamilovanosť a nepochopenie, že ona má iného a  čiastočne závisť a pomyslenie rýchlej výhry. Rovnako tak ma posmelil obraz spred asi 25 rokov, kedy môj otec jediný raz v živote hodil peniaze do automatu v meste Břeclav a vypadali mu stovky korún v desaťkorunáčkach. Píšem o tom, nakoľko som introvert a viem sa lepšie vyjadriť písomne, než ústne na nejakej komunite, kde mám na to určený čas, lebo tam nie som sám a aj ostatní si prajú byť vypočutí. To, že trpím nediferencovanou schizofréniou som už opísal minimálne v jednom mojom blogu tu. Komárno je mesto, kde som bol aspoň 100x. A to nepreháňam. A aspoň 50x som tam nocoval všelijako, väčšinou na lavičke alebo keď ešte bolo Tesco na maďarskej strane otvorené nonstop, tak pred ním. A ešte dávnejšie, som tam chodieval na diskotéky do Flamingó klubu, lebo tam ma raz jedna miestna požiadala o tanec či do Old sailor pubu, kde ma raz iná miestna požiadala o sex a ktoré bývali otvorené do 04:00. Ja som sa do tých pubov vracal, v nádeji, že sa zopakuje jedna z týchto ponúk. A raz som v Komárne spal aj na byte u dievčiny, avšak vo všetkej počestnosti, lebo tam mala ešte jedného kamaráta, o ktorom mi neskôr napísala, že ju chcel len na sex. K tomuto nocľahu som sa dostal tak, že som čakal na stanici v Maďarsku, kde boli dvaja menovaní, teda dievčina Bianka a ten kamarát a rozhodovali sa, či pôjdu "žiť" do tiež už spomenutého Flamingó pubu. Napokon ale dievčine spadla kabelka a v nej akési lepidlo podobné vermuthu a tak sa rozhodli ísť domov, čiastočne aj vďaka mojej maličkosti, lebo ich zaujímal môj príbeh a celkom sa im páčila moja kuchynská maďarčina. Zo samotného mesta ako takého poznám len málo. Nebol som ešte na známej komárňanskej pevnosti a ani v múzeu. V maďarskom Komárome som bol akurát raz na kúpalisku a raz na Silvestra som nocoval v penzióne Železná mačka (Vasmacska). Na slovenskej strane som sa veľakrát púšťal do reči s predavačom kebabu z Macedónska a v dobách, keď som cez Komárno len prechádzal, tak som sa skoro vždy zastavil na kuracie azú v jednom fastfoode oproti hotelu Európa. Hainburg an der Donau som navštívil o poznanie menejkrát. Kým nepremával medzinárodný autobus medzi týmto mestečkom a Bratislavou, tak som tam bol možno 5x. Moja séria návštev najskôr súvisela s jednou seminárkou v odbore germanistika, ktorý som nedoštudoval. Mali sme zadané témy a ja som si vybral práve tému o Hainburgu a budovaní vodnej elektrárne na úkor tamojších ekosystémov (Hainburer Au). Vtedy sa tam postupne začali motať aktivisti z celého Rakúska a priväzovali sa ku stromom, aby zabránili prácam na odlesňovaní terénu. Starostom tam bol vtedy pán Brezovský, akiste slovenského pôvodu. V miestnej knižnici Josepha Haydna som vtedy poprosil pani knihovníčku o nejaké materiály k tejto téme. Tá mi veľmi ochotne vyhľadala celý zväzok novinových výtlačkov z vtedajších novín. V tej knižnici sa mi veľmi páčilo, hoci býva otvorená v popoľudňajších hodinách len štvrtky. Zaumienil som si, ako tam budem chodiť študovať nemecké a rakúske klasiky, typu Thomas Bernhard, či Heinrich Mann. Napokon som okrem tejto návštevy kvôli seminárke potom už do knižnice dodnes nezamieril. Objavil som zato miestne centrum Danubiana. Ale to až o tri roky neskôr. Začal som do Hainburgu chodiť tak raz za tri mesiace kvôli novinám. Občas som si v miestnej predajni Merkur doprial kúpu lepšej salámy, či rakúskej limonády Almdudler. Viackrát som vošiel do niektorého z obchodov a spýtal sa na rovinu, či by nepotrebovali Samstagskraft (sobotná pracovná sila). Všade mi však po slovensky odpovedali, že momentálne nikoho nehľadajú. Tak som čakával na spiatočný autobus a pozoroval moslimské ženy ako vlečú tašky alebo ako idú s detskými kočiarmi. Dňa 20. februára tohto roku som bol zaradený do zoznamu patologických hráčov, ktorý znemožňuje môj vstup do herne, či k podanie si stávky. Lenže vtedy som si spomenul na Admiral club v tej nákupnej zóne v Hainburgu a šiel som tam, že to skúsim. V Rakúsku majú hráči registračné kartičky. Chodil som tam takto osemkrát a až na dva razy som vždy prehral. Medzitým som objavil ešte jeden Admiral v mestečku Bruck an der Leitha, kde som bol štyrikrát. A tam som nevyhral nikdy. K hraniu, od ktorého som abstinoval rok som sa žiaľ vrátil ešte minulý jún. Potom som v auguste prestal a až do októbra som nehral, no opäť prišla vec, zlomil som si nohu a musel som byť skoro mesiac na PN. To som ťažko znášal, obzvlášť preto, lebo som nemal ešte skúšobnú v práci za sebou a bál som sa, že po návrate z tak dlhej PNky mi ukážu dvere. Aj táto nervozita, ale hlavne nuda prispeli, že som počas PN chodil aspoň na 30 min hrať na sídlisku v Trnave. No a od decembra som sa spustil úplne. Hral som každý deň, aj keď o menšie sumy. A ako to súvisí s Róbertom Koltaiom, maďarským hercom a režisérom? Pozrel som si od neho dva skvelé filmy. Napíšem ich originálne názvy (Csocsó avagy éljen május!) - Futbálek alebo nech žije prvý máj! Druhý film, ktorý  som si pozrel už asi trikrát sa volá (Sose halunk még)= Nikdy nezomrieme. Film akoby mi odhalil moje túžby po dospelej láske, po akom si talente komunikácie a schopnosti vytvárať si vzťahy. Až po druhom prezretí som si však uvedomil akou smutnou postavou hlavný hrdina (Gyusibácsi= Strýko Julo) bol. Predával, a to v socialistickom Maďarsku, kde sa dej odohráva, vešiaky na oblečenie. Už vtedy si požičiaval a veriteľov nazýval mafiou. Bol totiž vášnivým koníčkarom a prestávkoval aj synovcove švajčiarske hodinky. Film sa končí tak, že strýko Julo zomiera na infarkt na lavičke pred jeho milovaným dostihovým štadiónom, no ešte predtým stihol synovcovi povedať "víťazný" tip. Synovec, mladý chalan s prvými fúzikmi išiel k stávkovému okienku, ani nevedel ako, ale podal tip tesne pred zatvorením stávok. Nuž, a po závode si odnášal obrovskú hŕbu peňazí v bankovkách. Tento film mi utkvel v pamäti a sníval som, že aj ja takto pôjdem z herne s takýmto obnosom. Ako som napísal, až neskôr si uvedomujem aký smutný bol hlavný hrdina. Ja cítim, že potrebujem odbornú pomoc. Veľa čítam, ale neviem, ktorý démon ma pohnal toľko ísť do herní. Už som prečítal príbeh o jednom osude v knihe Gamblerova žena. Chcel by som chodiť na sedenia na kliniku závislostí v BA. Keď som tam však bol, stretol som tam spolužiačku zo ZŠ, ktorú poznám od malička, ako decká sme si dávali prvé bozky, pozná mojich rodičov a proste som chytil blok sa pred ňou otvárať. Bolo mi ponúknuté lôžkové liečenie, resp. o ňom na dobrovoľnej báze stále uvažujem.Avšak bojím sa o prácu, nakoľko liečenie by trvalo tri mesiace. Určite nečítam len gamblerské storky a ani nehrám na internete. Čítal som rôzne historické knihy a to najmä o Dhákoch, Thrákoch a predkov dnešných Srbov. Som nešťastný človek. Ale som odhodlaný bojovať. A mamička, prepáč mi...(Mamička mi ešte žije)...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ak sa potvrdia väzby Jankovskej na Kočnera, Gál tajomníčku odvolá

V prípade, Smer bude na Jankovskej zotrvaní trvať, Gál zváži svoje pôsobenie na ministerstve.


Už ste čítali?