Reportáž o zbavení sa gamblingu

Autor: Jakub Tinak | 2.8.2019 o 15:18 | (upravené 5.8.2019 o 11:51) Karma článku: 8,56 | Prečítané:  3534x

Toto nie je návod ako univerzálne skončiť s gamblingom V chorvátskom meste som pred 11 rokmi urazil svojho najlepšieho kamaráta. Tento rok som sa tam vybral, aby som sa vyrovnal s minulosťou a zabránil takmer istej sebalikvidácii

Môj príbeh o hráčstve som tu už popri svojich článkoch o Chorvátsku načrtol viackrát. Popri pomerne sústredenom a hlavne pravidelnom štúdiu Chorvátska a Balkánu z najserióznejších dostupných zdrojov som žiaľ posledné roky venoval aj hraniu automatov...

V prvom rade poviem, že som do svojich 24 rokov nemal ani len náznak hrania o peniaze a bol som "čierna ovca" aj keď sa moji spolužiaci začínali hrávať po sieti rôzne strieľačky. Ja som už vtedy viac inklinoval ku knihe. Vtedy ma veľmi zaujímala renesancia, Michelangelo, Leonardo, Boticelli, ale aj slovanské reálie, najmä, ako správne tušíte z južnoslovanského prostredia. Naozaj som sa strašne snažil dostať aj do partie hráčov tých hier po sieti na prelome tisícročí, no buď to stroskotalo na tom, že som nemal na netcafé, kde stála hodina hrania nejakých 100 SKK a kde bolo vtedy jedine možné hrať sa po sieti alebo keď som aj u nejakého bohatšieho spolužiaka, ktorý mal už internet skúšal hrať, vždy som býval posledný v bodoch. Toľko na úvod...

Pred 11 rokmi sme s kamarátom navštívili mestečko Vukovar, o ktorom som tu napísal článok pred časom. Asi mnohí, aj menej zainteresovaní si pamätajú na zahraničné správy z deväťdesiatych rokov, kde o tomto meste muselo byť množstvo katastrofických záberov. My sme sa tam vybrali v roku 2008, aby sme si pozreli ako to tam vyzerá po vtedy 13 rokoch od vojny. Mesto leží na Dunaji a ak by som ho mohol porovnať s nejakým slovenským mestom, v ktorom som bol, tak asi s mestom Trenčín. Vo Vukovare sa vyrábali topánky, Trenčín bol vyhlásené mesto módy.

Do Vukovaru v roku 2008 neviedla železnica a tak sme museli prestupovať z vlaku v meste Vinkovci, vzdialenom 20km. A práve vo Vinkovci som urazil svojho najlepšieho kamaráta, resp. som na neho neprimerane arogantne vybehol. Stalo sa to tak, že sme po príchode vlakom hľadali autobus, pričom stanice sú vo Vinkovci pri sebe. Vidiac, že sme cudzí, sa nás zrazu opýtal jeden domáci, ktorý sedel v herni pri peróne, odkiaľ sme? Keď sme mu odpovedali, pýtal sa nás, akým jazykom hovoríme, aby nám aj on porozumel a mohol nám pomôcť. Kamarát povedal, že po srbsky. Je pritom Slovák, tak ako ja a obaja sme mali za sebou nepovinné kurzy srbčiny na VŠ. Ja som už v tom čase žil dosť dejinami bývalej Juhoslávie som na neho skríkol, že žiadny srbský, ale chorvátsky a dodal som, či mu nepreskočilo, len ostrejšie. Potom som mu už mierne potichu povedal, že som videl na internete plno videí, a čítal plno článkov ako stĺkli Srba v Chorvátsku, či naopak. Faktom je však len to, že som sa chcel ako sa hovorí zapáčíť domácemu. Kamarát je výnimočne dobrý človek - enviromentalista a vzdelaný nadšenec pre slovanské zvyky.  Okrem toho žije maximálne usporiadaný život a je veľmi usilovný.

Aj vtedy ma potom zamrzel ten výstup a videl som aj na jeho tvári, že to asi odo mňa nečakal. Počas pobytu v samotnom mestečku bol aj málovravný a hovoril len vecne. Navyše som jeho trpezlivosť vyskúšal ešte raz, keď sme kvôli mne napokon nestihli posledný vlak a museli sme prenocovať na stanici vo Vinkovci. Odvtedy viem, že mi dávno odpustil, boli sme na mnohých výletoch, bicyklových, či peších a tiež sme neraz diskutovali tak ako kedysi nadšene o futbale, či o ruských starovercoch, či o Balkáne.

Hracie automaty hrám šiesty rok, z toho 2 roky som vydržal abstinovať a až do mája tohto roku som hral len o menšie sumy. Zlom nastal v máji, kedy som vyhral skoro 5000 EUR. Nedokázal som sa s takou výhrou vyrovnať a takmer celú som ju nahádzal do herne naspäť. nie naraz, no opakovanými návštevami. Ako som začal čoraz viac zvyšovať stávky, mysliac si, že to znova raz "príjemne zabliká" a mne to hodí zase nejakú veľkú sumu, som si ani neuvedomi, ako môj pohľad bol čoraz sklennejší, a naopak "vyblikaný" po každej hre. Nevedel som prestať, ani keď som jasne vyhrával a mohol si zobrať výhru takú, o akej by som za tie posledné mesiace ani len nesníval. Lenže ja som si nastavil latku , že zas musím vyhrať takú sumu, ako som už spomenul. Do herne som často chodl priamo z práce, niekedy unavený, či z predošlej noci nedospaný, často som sa ani nenajedol. Neskôr som si aspoň dbal na jedení, no spánok som mal stále veľmi rozháraný. Hrávať som chodil do Rakúska, nakoľko na Slovensku som už takmer pol roka v registri vylúčených osôb. Hral som však aj v Maďarsku, Rumunsku, Česku, no a naposledy v Chorvátsku...

Takto po 11 rokoch som sa vybral sám do Záhrebu, mysliac si, že v krajine, o ktorej dejiny a folklór sa tak zaujímam mi určite bude šťastie priať. A nahováral som si, že počas dovolenky pôjdem hrať len raz a že určite vyhrám veľkú výhru, za ktorú si potom kúpim pekné knihy a pochodím všetky možné múzeá. Lenže opak bol pravdou. Už prvú noc som išiel do herne, pričom som bol fyzicky unavený z cesty autobusom, ktorá trvala s prestupom vo Viedni vyše 7 hodín. Proste hlúpa túžba bola silnejšia a za prvý večer som prehral asi 250 EUR. Potom som si však povedal, že si požičiam od spoločnosti, ktorá poskytuje peniaze do 10 minút. Spravil som tak, a na druhý deň som na viacero krát prehral takmer celú sumu tej požičanej čiastky, cca. 330 EUr. Múzeum som nenavštívil ani jedno a nekúpil som si ani pohľadnicu. A to som ešte predal svoj notebook, do ktorého som myslel, že si budem robiť poznámky z cesty. A vrchol zúfalstva bolo, keď som predal aj svoj smartphone, takze som nemohol spraviť ani fotku.

Popri tom som sa však večery snažil tráviť premýšľaním a aj som si poplakal. Kupodivu sa mi darilo spať a aj knihu, ktorú som si priniesol som vedel čítať. Rovnako tak aj noviny Večernji list. Bol som aspoň na chvíľu vo svojom živle, čo viackrát ocenil aj majiteľ hostelu a jeho kamaráti, keď som vedel vymenovať chorvátskych športovcov. Taktiež, akoby osudovo som býval v hosteli na ulici Vjekoslava Babukića. Bol to jazykovedec, tvorca veľkého diela chorvátskej gramatiky, ktorá bola dlhé roky neprekonaná. Vedľa tej ulice bola zas ulica Slováka Bohuslava Šuleka, ktorý vytvoril prvý chorvátsky slovník odborných výrazov.

Do Vinkovci som sa vybral, keď už ma svedomie  v Záhrebe tlačilo a dúfal som že keď si pomyslím na kamaráta a akousi telepatiou ho požiadam o odpustenie, tak, že sa herní zbavím. Peniaze na cestu som už nemal a tak mi mama poslala cez Western union asi 60 EUr a druhý kamarát mi požičal 150 EUr. Do Vinkovci to zo Záhrebu trvá asi 4 a pol hodiny vlakom. Keď som vystúpil, bolo veľmi sparno. Okamžite som, skoro až vybehol smerom k autobusovej stanici, už len aby som bol na mieste konfrontácie spred 11 rokov. Tam som zistil, že herňa tam už nie je. Prišiel ku mne iba jeden žobrák a tak som mu dal 5 kún, mysliac si, že je to nejak osud. Potom som si však povedal, akoby schizofrenický postoj:

"Vyhľadám ja aj vo Vinkovci herňu a vybijem klin klinom a to, že mi kamarát odpustil spoznám tak, že výhra bude určite veľká. Druhý názor však bol ešte oveľa nebezpečnejší. Ten hlas mi hovoril: "Neutečieš sebe a svojej nízkej pudovosti ani tu, a keď už si stále prehrával, tak nech je to na totálku".

Potom som sa však dosť ukľudnil a keď som herňu v mestečku, ktoré som si po 11 rokoch vôbec nepamätal nenachádzal, tak som najprv sklamane, no po chvíli čoraz nadšenejšie kráčal späť ku stanici s tým, že predsa len dostávam dobré znamenie. Potom však keď som zahol k vode, kde som si chcel namočiť nohy, som zrazu zbadal blikajúcu budovu CASINO..a vošiel som..a prehral aj zvyšok peňazí, až takmer na úplné drobné...

Zo záhrebskej dovolenky som sa potom dostal len vďaka tomu, že som mal už dopredu na internete kúpený lísok, rovnako tak z Vinkovci som mal spiatočný, no noc som tam musel opäť stráviť na stanici, ako pred 11 rokmi, no bez kamaráta. Spoločnosť mi robilli len deň staré noviny Večernji list. Okrem lístka na autobus som si dokázal zaobstarať už len fľašu minerálky a akési perníkové srdiečka, aby som aspoň niečím zahnal hlad počas autobusovej cesty. Srdiečka sa mi pravdaže v tom horúcom počasí roztopili, no i tak som ich hltavo jedol...Žiaľ, ani po návrate z dovolenky, ktorú som dosť prehladoval som nevydržal nehrať. Hral som ešte trikrát...Raz v Brucku an der Leitha a dvakrát v Hainbugu. Okrem toho som skúšal, či mi náhodou nevyprší už zázak hrania na Slovensku a tak som vstúpil do dvoch herní v BA, pričom obe mi potvrdili zákaz.

Začal som chodiť na sedenia hráčov do komunity abstinentov. nikdy som nehral pod vplyvom alkoholu, či drog a ani som nikdy nehral vo dvojici, či v skupinke. A hlavne, nikdy som nehral. tzv. "na sucho", aspoň tak som počul, že sa hovorí tomu, kto sám peniaze nemá a len "radí" hrajúcemu. Bojím sa, čo ma čaká. Počas tej cesty po 11 rokoch do Vinkovci a aj potom naspäť som cítil nádej, že ešte nie som stratený. A krupiér v Hainburgu mi jasne povedal, nech sa tam už nezjavím, pre vlastné dobro...Bol som mu (neviem prečo) sympatický...

Ďakujem, nehrám 5 dní. Rodičia vedia o mojej závislosti, žiaľ nie o jej rozsahu. Terapeutka mi radí, aby som sa snažil vyrovnať. Možno aj týmto opisom som sa o to posnažil. Príjemný víkend.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Mads Mikkelsen pre SME: Hrať spitého na mol som sa učil z ruských videí na YouTube

Slávny dánsky herec priznáva, že mu niekedy pomôže pohár vína.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Sám si už Fico nepomôže

Špekulatívne štiepenie Smeru je obyčajná konšpirácia.

Prieskum: Z konfliktu SaS a OĽaNO ťaží Sulík, rastie aj Pellegriniho Hlas

Kollárova Sme rodina padala už pred kauzou nemocnica.


Už ste čítali?