Zážitky z reálneho víkendu v Chorvátsku

Autor: Jakub Tinak | 12.8.2019 o 16:14 | (upravené 12.8.2019 o 16:22) Karma článku: 1,03 | Prečítané:  259x

Toto je asi najreálnejší článok, ktorý o Chorvátsku píšem. Mal som možnosť asponň na krátko nahliadnuť tam, kde bežný slovenský človek nahliada roky. Som však nesmierne rád i tomu náhľadu..

Nerád by som písal blogy o svojich blogoch o Chorvátsku, ktoré až na 2-3 ani ja sám nepovažujem za veľmi dokonalé, no snahu mi nikto uprieť nemôže...Keďže však Chorvátsko poznám z teórie ako, dovolím si povedať málo ľudí na Slovensku (ak tam prirodzene nemajú niekoho). Na úvod by som si pomohol piesňou Pavla Hammela a Mariána Vargu, z legendárneho albumu Zelená pošta. Tento album mám aj ja strašne rád a ako som čítal knihu o Mariánovi Vargovi (O cestách, ktoré nevedú do Ríma), tak bola práve Zelená pošta, už svojím obalom asi najrevolučnejším albumom. Prečo však spájam Chorvátsko a Zelenú poštu? Je tu pieseň Nechtiac, ktorú spieva Palo Hammel a jej text znie:

"To, načo si sa pýtal, to o čom si len čítal, to zrazu nechtiac dobre vieš, to zrazu nechtiac dobre vieš,tak blízko môžeš ísť."

 

Uplynulý víkend som totiž mal rýchlu exkurziu na Makarsku riviéru, po 12 hodinovej ceste autobusom. A to som tu písal o apartmánoch za tisíce a tisíce a čistých plážach, pričom ja som sa s mojou mamou ledva zmestil na mestskej pláži, kde bola hlava na hlave..A to sme si ešte vybrali miesto len tesne pred stromami, takže na nás väčšinu času pieklo slnko, lebo miesta v tieni boli beznádejne obsadené. Čo je však podstatné, konečne som videl more, dýchal prímorský vzduch a snažil sa veľa plávať.

 

Minulý piatok večer sme sa s mamou stretli, každý po práci pri Hlavnej stanici v Bratislave, odkiaľ nás mal odviezť autobus na Makarskú riviéru. Autobus prišiel s 10 minútovým omeškaním. Bol pomerne veľký a pohodlný, nemal však zásuvku na mobil, PC, etc.Sedeli sme skôr vzadu, mama pri okne. Postupne autobus naberal ďalších cestujúcich v Petržalke a potom už bola najbližšia zastávka až v Maďarsku, v meste Szombathely. Mama už pri nástupe bola hladná, tak začala vyjedať naše zásoby jedla na cestu. Ja som iba popíjal džús. V autobuse bolo veľa mladých, ktorí tiež popíjali džús, no zriedený niečím silneším. Inak však neboli cestou tam žiadne incidenty ani nedopatrenia. Incident nie, no nedopatrenie si ma počalo až na spiatočnej ceste.

 

Do prímorského pásma sme sa dostali až približne o 04:00 v sobotu, keď bola prvá zastávka v meste Zadar. Osobne, keby sme mali viac času a prirodzene aj peňazí, by som najradšej vystúpil už tam, lebo by som spojil pamiatky s plážou. Avšak pri príchode, v hodine, ktorú som uviedol by ani jedno akosi nešlo a keďže sme mali zaplatenú len dopravu, tak by sme do nejakej 08:00 kedy sa otvárali prvé obchodíky, museli niekde "campovať". Vediac toto, sme pokračovali v autobuse, ktorý končil v mestečku Tučepi. Tam sme pôvodne aj chceli ísť, no napokon sme sa rozhodli pre Makarskú. Išlo aj o to, že predtým sme mali každé 3 hodiny prestávku. Zo Záhrebu až po apomínané Tučepi sme však už žiadnu mať nemali. Preto, keď sme došli do Makarskej, tak sme radšej vystúpili, nakoľko som potreboval na wc a bol som riadne smädný.

 

Okolo 10:00 sme sa pobrali na pláž. Ešte predtým si mama dala kávu v miestnej kaviarni.  Ja som zbehol do minimarketu Tommy a kúpil som si chlieb, nejaké salámiky, podobné fuetu, minerálky a cookies. Na pláž sme prišli, keď už bola pomerne zaplnená. Okrem mnohých domácich sme počuli češtinu, dosť bolo počuť poľštinu, trochu menej slovenčinu a minimálne maďarčinu. Niektorí popíjali cider, niektorí zas čistú vodu. Ja som podopíjal džús, ktorý som nestihol vypiť po ceste. Mama sa išla prezliecť do prezliekárne a ja som potom vybehol smerom k vode. Hneď som však spomalil, lebo pláž bola veľmi posiata kamienkami. Nechápal som najprv, keď som videl zopár chlapov,ako sa pri vstupe do vody hneď snažia plávať. Avšak bola ich drvivá menšina, nakoľko skoro všetci mali gumené návleky proti kameňom. Ja som si pri prvom vstupe pomerne ťažko zvykal na tlak kamienkov, no postupne mi nevadili a jedine na cestu z vody k deke som mal šlapky. Vo vode som strávil možno 2 hodiny,z toho hodinu v kuse. Keďže sme boli na mestskej pláži, nedalo sa veľmi kam plávať, nakoľko už za označenou hranicou sa premávali rýchlo skútre a motorové člny, často ťahajúc povrazy od minibalóna, kde som videl sedieť dvoch ľudí. Ak by som sa na niečo dal nahovoriť, tak asi na takúto jazdu určite. Tiež som mohol vidieť plno šmykľaviek a trochu ďalej bol tobogán.

 

Mama sa kúpala pomenej. Keď prišiel čas obeda, vybral som sa obzrieť si promenádu. Bolo tam veľa obchodíkov s chorvátskymi suvenírmi, z ktoých sa mi najviac pozdával ten levanduľový. Kúpil som si nejaké drobnosti tam a potom som ešte navštívil novinový stánok, kde som si kúpil noviny. Tie som chcel čítať počas obeda v miestnom bistre, no nedostal som sa k tomu. Objednal som si na obed ćevapčiči v žemli. Čakal som pomerne dlho a miestami som videl také divné pohľady čašníkov. Bol som totiž ako jediný pri stole sám, zatiaľ čo všade sedela partia. Došlo mi to asi pomerne neskoro. Až dve partie sa im otočili spred baru, keď videli, že voľné by bolo len pri mne. Tak som zjedol svoje jedlo rýchlo  a keď sa ma jedna partia slušne opýtala, či už idem, hoci som nemal dojedené, tak som radšej nechal kúsok na tanieri. Zaplatené som už mal, tak sa mi dotyční prichádzajúci len poďakovali.

 

Najkrajším zážitkom bolo pre mňa plávanie na chrbte vo vode. Vtedy som bol krásne nadnášaný a mohol sa minúty a minúty vynadívať na krásne hory, týčiace sa do okola. Tu by som mohol použiť ďalšu slovenskú pieseň: "Aká si mi krásna, ty rodná zem moja". A nemusel by som možno ani jazdiťdo Chorvátska, lebo hory máme aj doma. Avšak pre mňa bol vtedy a tam podstatný ten nadnášajúci efekt, morskej vody. Plával som pomerne rýchlo, hoci mám veľmi slabú kondíciu. Celú vyhradenú zónu som sa snažil aspoň raz oboplávať.

 

Na pláži sa celý môj krátky pobyt dalo počuť volanie predavačov: "Kukuruz, kukurica, Maisen": S postupujúcimi hodinami k niim pribudli aj predavači šišiek, jabĺk v čokoláde, či olivového oleja. Poobede sme mali šťastie a jedna partia Čechov nám uvoľnila miesto v tieni. Tak sme sa tam presunuli k jednému páru zo susednej Bosny a Hercegoviny. Tu prišla moja "chvíľka slávy". Obaja, hoci sme sa neporozprávali, uznanlivo kývali hlavami, keď sa ma moja mama pýtala niečo o kultúre, neviem čo to bolo už. Tak som jej vedel povedať o chorvátskej dynastii Trpimírovcov, o Ljudevitovi Gajovi, ktorý uzákonil spisovnú chorvátčinu, či som jej krátko opísal úlohu františkánov v Bosne a Hercegovine. Bosniaci, keď počuli, že to hovorím po slovensky, tak si len vzdychli: "E, slušaj ga, pametan je dečko." Ale to bola moja fakt len chvíľka slávy. Keď som v ktoromkoľvek obchodíku prehovoril po chorvátsky, tak maximálne na chvíľku sa mi ušiel mierny úsmev. Potom však, keď som vytasil to málo peňazí čo som mal, tak mi ochotne poradili a tak by urobili aj keby som možno prehovoril po slovensky. Veď aj keď som prehovoril po chorvátsky, tak oni, mysliac si, že som sa naučil jednu, dve vety aj tak so mnou automaticky prešli väčšinou do angličtiny.

 

Mama sa poobede začala báť, aby nám autobus neušiel a hoci som ju ubezpečoval a ukázal jej sms správu od vodiča, že nás čaká vtedy a na akom mieste, mimochodom neďaleko pláže, tak stále chcela, aby sme sa už pobalili  a šli. Dosť mi to pokazilo náladu a tak som si musel častejšie "prehrávať" v hlave ten výjav s horami. Mal som ich aj na súši, pri balení stále naokolo, no už som vedel, že sa musím čoskoro pobrať do autobusu. Mame som potom objednal hamburger, ktorý si vybrala, nechcela kupodivu ćevapčiči. Od nervov ho ledva zjedla, čo ma tiež mrzelo. Trochu som sa cítil nepríjemne, pretože najskôr chcela hamburger a keď som zadal objednávku, tak asi po 5 minútach prišla, keď už jedlo pripravovali, či by som jej predsa nemohol objednať pizzu. Bola celá prestrašená, hoci v tom momente do odchodu autobusu zostávalo asi 50 minút a my sme boli asi 10 minút od zastávky. Tak som to riešil výdatnejším fajčením. Nevypil som ani glg alkoholu celý pobyt a aj tie pivá, čo som kúpil som doniesol iným.

 

Na záver v autobuse som našiel veľkú tašku, ktorú si tam zabudla jedna dievčina. Chcel som tašku poctivo vrátť, hoci sa priznám, že som chvíľku uvažoval nad ponechaním si smartphonu. Potom som však sám od seba napísal tej dievčine na Facebook, nakoľko mala telefón nevypunutý, že veci odovzdávam šoférovi. Neodpísala a ani sa mi nepoďakovala.

 

Výlet sme ukončili príchodom do Bratislavy v nedeľu v ranných hodinách.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Ak sa potvrdia väzby Jankovskej na Kočnera, Gál tajomníčku odvolá

V prípade, Smer bude na Jankovskej zotrvaní trvať, Gál zváži svoje pôsobenie na ministerstve.


Už ste čítali?