Život so slúchadlami na ušiach

Autor: Jakub Tinak | 23.8.2019 o 11:12 | (upravené 23.8.2019 o 11:25) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  170x

Ako desaťročnému mi pri vyšetrení v ORL ambulancii zistili, že mám poškodený nerv a následne na audiometrii sa utvrdili v tom, že pravé ucho nepočuje takmer nič.

Ako 7 ročný som dostal obrovský darček na Vianoce a to nie obrovský veľkosťou, no investíciou. Išlo o Walkman, originál Sony, s vtedydosť ojedinelou funkciou rádia s možnosťou nahrávania plus mikrofón. Nepamätám si, koľko tento prístroj stál, no viem, že to bol vtedy asi najlepší model. Ešte rok predtým, teda ako šesťročný som dostal od strýka čisto len nahrávací prístroj, s ktorým som sa zabával, asi ako Kevin vo filme Sám doma 2. Tento magnetofón mal však veľké rozmery, nemal rádio a mal strašnú spotrebu batérií, pričom sa k nemu nedal kúpiť adaptér, tak ako to bolo možné k už spomínanému Walkmanu.

K Walkmanu som mal ako súčasť balenia slúchadlá. Slúchadlá malých rozmerov, s rozdvojenými káblikmi boli vtedy absolútnou novinkou a aj veľmi drahé. Okrem toho som dostal aj mini mikrofón, ktorý mal veľmi dobrú kvalitu záznamu  a ktorý mal dosah asi 3 m. Ako som časom dostal tie rozdvojovacie slúchadlá, tak som občas počúval hudbu len na jednom. Tu som to zistil, že keď som si dal von ľavé slúchadlo, v pravom som nepočul absolútne nič. Hovoril som to rodičom a tí si mysleli, že to mohlo byť nejakou silnejšou chrípkou a že mám možno len zanesené dutiny. Tak sme išli na detské ORL, kde mi robili čistenie dutín. Potom však som podstúpil audiometrické vyšetrenie, keď mi do slúchadiel v zvukotesnej miestnosti boli púšťané všelijaké piskoty a šumenia rôznych frekvencií. Vyšlo z toho to, že na ľavé ucho počujem výborne, no pravé je takmer nefunkčné, nakoľko reagovalo až pri veľmi vysokých frekvenciách. Doktori to zistili tak, že som v tej miestnosti so slúchadlami musel vždy stačiť gombík, keď som započul zvuk.

Na strednej škole som neprospieval najlepšie. Mohla za to puberta v plnom výkvete, s tým spojené prvé cigaretky (alkohol som skúšal minimálne) a v mojom prípade som doslova "zakvitol" s akné. Nechcem sa prirovnávať k Charlesovi Bukowskému, také vážne som to zďaleka nemal, no nekonečne som závidel chalanom v triede, či mimo nej, ktorí mali pleť čistú. Môj problém s uchom sa častokrát stal predmetom posmechu tiež vtedy pubertálnych spolužiakov. Mal som totiž problém, že niekedy mi musel vyučujúci zopakovať otázku, lebo som nepočul alebo keď sa ku mne postavil z pravej strany, tak som hlavu musel pretočiť naľavo, aby som počul. Vyzeralo to, uznávam, komicky a mnohí spolužiaci ma často v tomto parodovali, čo mi nepridávalo na sebavedomí.

Po strednej škole som chodil jeden semester na Vš, no odišiel som kvôli nespokojnosti so smerovaním študijného odboru. Odišiel som do Kodane, kde som robil ako nočný kolportér s dennou tlačou. Vo firme bol riaditeľ, žiaľ ťažký gambler, ktorý chodil pravidelne do Las Vegas. Práca hoci fyzická by ma aj bavila no zistil som, že som bol nehorázne využívaný na najhoršie lokality, tým nemyslím najhoršie čo sa kriminality týka, no najhoršie v tom, že tam bolo pár vchodov, či domčekov a nemal som šancu si dobre zarobiť. Práca to bola platená podľa roznesených kusov, takže som to tam po 3 mesiacoch vzdal.

 

Našiel som si prácu v sklade potravín, na druhej strane Kodane, než kde som býval. Do práce som však chodil iba na bicykli, v každom počasí, takže som do hodiny vedel prísť od dverí k dverám ako sa hovorí. Práca v sklade bola platená hodinovo a išlo o supermarket, ktorý dovážal potraviny ľuďom domov a my sme im ich balili. Tam som sa prvýkrát stretol so slúchadlami, keď som mal na ušiach headset a okolo pásu taký komunikátor, kde mi po anglicky operátor diktoval objednávky. V tejto práci som vydržal rok a hoci mi núkali predĺženie zmluvy, tak som sa rozhodol, že sa vrátim domov. V Dánsku som ešte potom býval na priváte, na študentskom internáte a tam som taktiež bol celé dni so slúchatkami na ušiach, nakoľko som nechcel rušiť spiacich kolegov. Mal som vtedy svo prvý notebook a niektoré videá boli dosť slabej kvality, čiže keď som si ich pustil bez sluchátok, tak som niekedy nerozumel textu. Až po nasadení sluchátok, pre zmenu veľkorozmerných s mikrofónom som vedel rozoznať slová. Ďalej som s týmito sluchátkami na hlave hodiny četoval a viedol hovory cez skype s mamou, občas s otcom a hlavne s mojou vtedajšou priateľkou. Častokrát, aj keď nebol nikto na priváte doma, čiže by som nikoho nerušil, som si nejakú tv reláciu, či film počúvol radšej na slúchadlách.

 

Po návrate z Dánska mi žiaľ bola diagnostikovaná psychiatrická diagnóza a dlho som sa hľadal. Prejavovalo sa to tým, že som neustále plakal, fajčil 40 denne a tiež som dosť pribral. Zároveň som však v tom období,tj. pred 10 rokmi prečítal dosť veľa kníh slovenských spisovateľov - Dobroslav Chrobák, Ladislav Ťažký, Alfonz Bednár, František Švantner, a iní. Hľadal som si dosť dlho prácu až sa mi podarilo nájsť prácu v call centre, kde som mal za úlohu predávať softvér. Tam som bol neustále so slúchadlami na ušiach a oslovoval chorvátskych zákazníkov. Keďže však išlo o telemarketing, tak som po 3 mesiacoch skončil. Potom som si našiel opäť prácu v call centre, no s tým rozdielom, že tam volali zákazníci nám. Tu som pracoval v nemeckom jazyku na oddelení predaj. Vedúci ma mal neviem prečo rád, bol som asi najlepšie v tíme vybavený v angličtine, nakoľko sme zastrešovali aj Švajčiarsko, kde sa rozpráva aj francúzsky a taliansky a ja a ani kolegovia tieto jazyky neovládali. Ďalej si ma cenili kvôli znalostiam srbského, resp. chorvátskeho jazyka, nakoľko najmä volajúci z Rakúska, či Švajčiarska boli častokrát z bývalej Juhoslávie a ich nemčina bola veľmi slabá. Potešili sa väčšinou veľmi, keď som im poskytol odpovede na ich otázky v ich rodnom jazyku. Z tejto práce som odišiel aj kvôli tomu, že som nebol rodeným predajcomm, taký sa vraj treba narodiť. Mojím problémom bolo aj odmeňovanie, keďže nám bolo sľúbené niečo a dostávali sme menej A čp bolo úplne najhoršie, boli občasné také ofenzívne podnety smerom k zvyšovaniu predaja.

 

Po tejto skúsenosti som takmer rok pracoval v chránenej dielni, kde som mal opäť na ušiach slúchadlá, ktoré som si musel zabezpečiť. Mojou úlohou tu bolo prepisovať televízne noviny a iné relácie do textovej podoby.  Niekedy som robil aj jazykovú kontrolu práce nevidiacich kolegov a tak som mával slúchadlá aj 12 hodín. Nanešťastie, kúpil som si také nie najkvalitnejšie, hoci rozhodne z tých lepších a tak sa mi a ušiach často vyhadzovali vyrážky. V tejto práci so mnou boli veľmi spokojní, i ja som ro robil rád, no pracovná doba bola výhradne nočná.

 

Pred dvomi rokmi som bol v Rumunsku v meste Temešvár, kde som stretol nezabudnuteľných ľudí zo všetkých možných kútov sveta v pomerne lacnom, ale veľmi čistom hosteli. Veľmi som sa spriatelil s recepčným- Argentínčanom Marcellom. Porozprával som mu aj o svojich, vtedy ešte len začínajúcich problémoch s hraním. Potom som si však vypočul jeho veľmi silný príbeh, plný cestovania, dobrovoľníctva, služby k iným a tento príbeh mi dáva ešte aj dnes silu, keď si naň spomeniem.Keď som sa vrátil z Rumunska, tak sa mi ozvala jedna spoločnosť, kde som potom pracoval rok na pozícii telefonický poradca pre klientov, obchodných partnerov, či zamestnancov veľkej počítačovej korporácie. Hovory som viedol skoro výhradne v nemeckom jazyku. V tejto práci som skončil kvôli priznaniu sa ku gamblerstvu a kvôli nutnosti ísť do nemocnice, kde som napokon bol mesiac. Keď som sa však vrátil, čakala ma výpoveď. Musím však povedať, že v tej práci som stretol skupinu jedných absolútne fantastických ľudí, na niektorých z nich budem stále myslieť.

 

Od augusta vlaňajšieho roku pracujem v inej veľkej počítačovej korporácii a opäť s nerozlučnými slúchadlami na ušiach. Musím povedať, že tieto slúchadlá sú z veľmi kvalitného materiálu. Na záver dodám, že som aj v osobnom živote, často po práci, nasadil zase len slúchadlá, aby som si vypočul cestou domov buď chorvátsky rozhlas alebo nejakú nahrávku. Mal som jedny, pre mňa úžasné slúchadlá KOSS, ktoré som používal veľmi často skoro dva roky. Potom ale jedného dňa som si na ne sadol, lebo som zabudol, že som si ich dal do zadného vrecka a nastúpil do električky. Potom som si kúpil iné, bezdrôtové malé slúchadlá, aby som predišiel ich podobnému osudu, ako tým veľkorozmerným. Avšak , nemal som šťastie, žiaľ, mame sa podarilo mi tieto minislúchadlá vyprať a odvtedy sú hluché. Pár mesiacov som bol potom bez slúchadiel, resp. len s takými tými najlacnejšími, ktoré som mal odložené ešte v krabici ako príslušenstvo k mobilu. Napokon som sa odhodlal a kúpil si opäť bezdrôtové, no radšej veľkorozmerné. A pritom by som aj chcel zostať. Pri veľkorozmerných som mal oveľa kvalitnejšie hudobné zážitky a nevadilo mi, že vyzerám ako postavička závozníka z Vesničko má stŕedisková. Ak mi súčasné slúchadlá, značky Gogen vypovedia službu (verím, že vydržia dlho), tak by som si opäť kúpil zas len veľkorozmerné.

 

Na úplný koniec žiaľ musím napísať, že som aj jedny Sony slúchadlá,  ktoré boli použiteľné len doma,  predal do záložne, nakoľko som chcel mať na herňu. Aby tento blog skončil aspoň svetielkom nádeje, tak som nedávno, už nemesiac nehrajúci  na moje narodeniny dostal od firmy parádne zvukovo izolované slúchadlá k PC, či TV, ktorých hodnota je cca. 100 EUR. Ďakujem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Pozrite si, o koľko môže zdražieť elektrina. V domoch si ľudia priplatia výrazne

Konečnú sumu povie Úrad pre reguláciu sieťových odvetví.

Píše Samuel Jezný

Jednoduchý svet pochodujúcich proti interrupciám

Väčšina z nás je pro-life a pro-choice zároveň.


Už ste čítali?