Môj prvý blog roku 2020

Autor: Jakub Tinak | 24.2.2020 o 16:15 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  79x

Môj blog o plánoch, o slabostiach, pozitívach a výslní. Zároveň by som rád trochu viac opäť začal sledovať svoju mentálnu vlasť = Chorvátsko

Moje plány pre tento rok sú: nehrať hazardné hry, veľa čítať, opäť oprášiť bicyklovanie, pridaľ možno plávanie a trochu behu. Pohybu som mal v minulom, ale aj začiatkom tohto roku celkom dosť. Navštívil som 2x Záhreb, raz Makarsku riviéru a tiež mestečko Vinkovci, o ktorom som popísal takmer celý blog (doteraz môj najčítanejší). 

 

Diali sa mi všelijaké zmeny a niektoré veci som si uvedomil. Mnohé blogy o Chorvátsku by som rád zmazal, lebo cítim, že sú písané s množstvom nepodstatnej vaty, ktorá slovenského čitateľa nezaujíma. Ale povedal som si, že ich tu nechám, nakoľko aj tie sú súčasťou mňa. V Chorvátsku opäť zažili ošiaľ zo strieborných medailí, tentoraz v hádzanej, čo je asi chorvátskym športom číslo 2. (možno 3 za vodným pólom). Tiež nedávne prezidentské voľby, o ktorých som toľko písal som nakoniec skoro vôbec nezachytil. Čítal som len minimum článkov, väčšinou však v médiách, ktoré sú a boli kritické voči súčasnej vláde strany HDZ (chorvátske demokratické spoločenstvo), teda strany, ktorá podporovala už bývalú prezidentsku Kolindu- Grabar Kitarović. Vo voľbách uspel jej najväčší vyzývateľ Zoran Milanović, dlhoročný vodca opozičnej strany SDP (sociálnodemokratická strana). 

 

Po asi 5 mesiacoch som opäť vzal do rúk knihu Braća po materi (Nevlastní bratia) od Jovana Radulovića, aby som sa ju predsa len pokúsil preložiť do konca do slovenčiny. Iba som si knihu trochu prelistoval, aby som si ohraničil zhruba tú tretinu, ktorú som už preložil. Kniha má asi 250 strán. V Chorvátsku som zachytil len pár udalostí, napríklad majstrovstvá (sveta?) vo varení tradičného paprikášu v Osijeku, resp. pri Osijeku tento víkend. V mestách na Jadrane je nadpriemerne teplý február s teplotami až okolo 17 stupňov. Dozvedel som sa o mladom výrobcovi elektronických bicyklov Martinovi Ljubičičovi z oblasti Imotska krajina (vnútrozemie Dalmácie), ktorý vyrába tieto bicykle naprogramované s informáciami o pamätihodnostiach, resp. zaujímavostiach krajov, cez ktoré prechádzate, čo odôvodnil, že je stále viac turistov, ktorí sa zaujímajú aj o kultúrne dedičstvo Chorvátska.

 

Tento rok budem mať 34. Je to také prelomové číslo podľa mňa, aj keď rok ako rok. Pokúsil som sa zvolať stretnutie spolužiakov zo Základnej školy, ktorých som 10 a viac rokov nevidel. Či sa mi podarí niektorých prilákať, neviem. Moja hazardná dráma nie je u konca. Od uverejnenia článku v auguste som mal pár mesiacov pokoj, no bolo do dokopy naozaj len pár mesiacov, čiže najviac dva. K narodeninám by som si trochu dopredu želal pár mesiacov pokoja a k tomu vydarené počasie, keď, resp. ak ich budem oslavovať vonku opäť. Nič viac. Možno aj to je priveľa.

 

Minulý štvrtok som zachytil úžasnú reláciu na chorvátskom rádiu 1, kde rozprávali antológiu celého rodu trpimírovcov. Nevedel som až tak do detailu, že kniežatá z tohto rodu sa prikláňali raz k jednej, raz k druhej vtedajšej veľmoci, teda Byzantskej ríši, raz zase k Franskej ríši, aby napokon za panovania kráľa Zvonimira definitívne zostali po rozkole cirkví r. 1075 v sfére franského, teda západorímskeho vplyvu. Možno tu pletiem teraz fakty so želaniami a priznaniami, no polhodinka takéhoto programu mi v ten deň neuveriteľne zdvihla náladu. 

 

Na malú chvíľu som si namýšľal, že musím ešte raz skúsiť nastúpiť na univerzitu. Avšak takéto nádeje som rýchlo pochoval. Musel by som si platiť školné v plnej výške a navyše dlhujem peniaze. Kníh som si však za posledné roky pokúpil v Chorvátsku či Srbsku asi 40, prečítal som ich zatiaľ možno polovicu, keďže niektoré sú skôr učenicami, než nejakým príťažlivým čítaním napríklad na sobotné večery. Ak sa raz k nim dostanem, možno si z nich niečo vezmem. Jednu z nich som prečítal, avšak robil som to presne takým štýlom, akoby som čítal Dominika Dána alebo Jo Nesboa. Bol by to môj piaty pokus o štúdium na VŠ.

 

Chorvátsko sledujem už viacmenej cez hudobné relácie. Ale keď si vypočujem ranné rádio zo všetkých regiónov: Osijek= Baranje, Split- stredná a južná Dalmácia, Zadar- Severná Dalmácia, Rijeka= Primorje, Sljeme= Zagreb, či Pula= Istra. Mám takú dobrú skúsenosť, že vždy keď si ráno vypočujem blok správ z týchto miest, tak sa mi potom darí lepšie a cítim sa vyrovnanejší. 

V práci som bol párkrát pochválený. Môj najkrajší deň bol pred týždňom, kedy mi vedúci poďakoval za prácu naviac, pri ktorej som ešte využil aj jazyk, ktorý ovládam len trochu = jazyk poľský. Dosť to prekvapilo aj kolegu z Poľska, ktorý sedí len o pár metrov ďalej v kancelárii. Som strašne zaťažený na rakúske noviny, konkrétne Kronen Zeitung. Sú to len bulvárne noviny, píšúce možno ešte agresívnejšie, než nás nový čas. Ale to si len myslím. Párkrát sa mi podarilo vziať si noviny z vlaku, ktorý chodí z Zurichu a končí na hlavnej stanici v BA. Keďže noviny by len vyhodili, tak to za krádež nepovažujem.

 

Valentína som prežil bez úhony na zdraví, no triezvy. Môj obľúbený chorvátsky spisovateľ Zoran Ferić opisuje Valentína ako sviatok výsostne konzumný. Dodatok opisu je trochu vulgárnejší, preto ho nebudem sem dávať. Zoran Ferić je majstrom poviedky, nešetrí sa ani trochu a robí si zo seba dosť uštipačný posmech. Konzervatívne médiá v Chorvátsku, ktoré tam majú veľkú agendu, ho nemajú radi.  Rovnako tak časopis Globus, ktorý je svojím obsahom príbuzný nášmu Týždeň. sk. 

 

Tieto krátke odseky sem udávam, nakoľko som zažil skôr cestu nadol, avšak je dosť ľudí, ktorí mi niektoré pády aspoň zmäkčili. Aj preto, že to však predsa len boli pády som neprispieval. Poviem úprimne, som na začiatku skoro vo všetkom. Skúsim vyhľadávať niektoré zaujímavosti o Chorvátsku, alebo Bosne a Hercegovine. Tento rok som mame sľúbil, že pôjdeme na spoločnú dovolenku možno do Chorvátska, možno z ekonomických dôvodov "len" do Bulharska. Obe krajiny mám rád. áno, aj našu slovenskú...Len žiť v nej neviem, stále ma to ťahá...Ale cítim, že rozhodne tento národ nie je sprostý a keď som sa párkrát vracal zo zbytočných víkendových diskoték v Maďarsku, či Rumunsku, tak som potom s veľkou vďačnosťou počul slovenského sprievodcu, ktorý nastúpil do vlaku EC z Budapešti v Štúrove...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Michala Havrana

Veľká noc je sviatkom porážky smrti a úzkosti (píše Michal Havran)

To, čo dnes potrebujeme, je politika nádeje.

Opáskovaní a strážení. Matovič uzavrel na Spiši päť osád

V osadách je málo nakazených na to, aby ich zavreli.


Už ste čítali?