Pripravovaný preklad, samoštúdium pri COVid 19 a rázovité slovíčka chorvátskeho jazyka

Autor: Jakub Tinak | 16.4.2020 o 15:40 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  189x

Po dvoch rokoch odkedy som sa rozhodol preložiť knihu sa mi ako prekladateľovi- amatérovi pomaly práca chýli ku koncu. upozorňujem, že pôjde len o hrubý preklad,ktorý možno skončí len v zásuvke, no ktorý sa pokúsim prípadne vydať.

 

Bratia po materi - to je názov knihy, ktorú som sa rozhodol preložiť zo srbského a chorvátskeho jazyka do slovenčiny. Som nedoštudovaný filológ, kniha ma zaujala na základe, podľa mňa nie veľmi podarenej filmovej adaptácie, nakrútenej roku 1988. 

 

Kniha Bratia po materi pojednáva o osude dvoch bratov, ktorých matka Vranka, za slobodna Franić pochádzala z veľmi chudobných pomerov. Jej vlastná rodina postupne vymrela na španielsku chrípku a Vranka zostala na milosť a nemilosť strýkovi a tete. Kým strýko bol dobrák, no zároveň opilec, teta jej každú kôrku chleba vymerala. Keď strýko odišiel za zárobkom do Belgicka, nepočula už Vranka o ňom nič, iba neskôr to, že sa z Belgicka pobral do Talianska, kde sa dostal do väzenia za vraždu jedného "duceho" fašistu, ktorý mu prebral dievča. Vrankin život pri tete bol naozaj o hlade najmä a tak sa šestnásťročná pobrala do služby. Začala na žandárskej stanici, kde prala a upratovala. Každý nasporený dinár si starostlivo uschovala do malého uteráka, ktorý nosila zauzlený stále pri sebe. Keď však odmietla jednému žandárovi na jarmoku byť povoľná, tí ju po čase vyhnali zo stanice a tak sa musela pobrať ďalej. Stretla po ceste tetky zo slivkami a keramikou, ktoré sa odobrali do oblasti "Kninska krajina", severná Dalmácia. Tieto tetky slivkárky predávali svoje ovocie za vlnu a látky a iný tovar. 

 

Samotný dej knihy začína v Belehrade, vypočúvaním mladšieho z bratov Veselina Cvjetkovića, ktorý zavraždil na maturitnom večierku účastníka večierku z inej školy. Ten ho najprv nechal, posmievajúc sa jeho provinciálnemu pôvodu, dobiť svojimi kamarátmi. Keď takto zakrvavený Veselin vyšiel z toalety, bol rozbesnený a povedal svojej spolužiačke, že by aj zabil. Tá mu prinesie nôž z kuchyne vtedajšieho hotela Jugoslavija, kde sa večierok odohrával a Veselin podíde k skupinke, ktorá ho dobila a ponížila, aby ich vodcovi vrazil nôž do brucha. O vražde sa z juhoslovanských novín dozvedá Veselinov starší nevlastný brat Braco Gavran, ktorý žije v emigrácii v Rakúsku a živí sa ako psovod. Okamžite je rozhodnutý preťať s bratom všetky väzby, spáli nielen jeho listy, ale aj fotografie a snaží sa zabudnúť aj na svoj pôvod. Zisťuje však, že brat, s ktorým sa dovtedy videl za svojich 40 rokov života jediný raz, je to jediné živé spojivo, ktoré mu na svete zostalo. Preto sa rozhodne formou listov vyrozprávať bratovi Veselinovi svoj a čiastočne aj jeho vlastný príbeh, plný bolesti, strachu a chudoby. Pritom sú zároveň ale vypovedané rôzne kľúčové udalosti v bývalej Juhoslávii, ktoré neskôr, v deväťdesiatych rokoch vzbĺknu ako suchá slama do najkrutejšej vojny 90. rokov 20. storočia v Európe. Kniha sa však dejovo do deväťdesiatych rokov neprelína.

Braco Gavran bol synom chorvátskeho ustašovského ostreľovača a Veselin zase synom srbského hájnika. Bracov otec Antiša Gavran si vzal Vranku za ženu, keď ju prepustili zo služby najmajetnejší gazdovia v obci Šmrekovo. Antiša je bedár, jeho jediným majetkom je maličký domček, ktorý ani vlastne nepatril jemu, ale mu ho obec postavila po tom, čo sa ho otec zriekol keď začal žiť nový život vo Francúzsku v tridsiatych rokoch 20. storočia. Keď však zomrel, zostanú po ňom len dlhy. Antiša Gavran s Vrankou Franić majú okrem Braca (Braslav) aj dievčatko, no to v útlom veku zomiera. Keď prišli do dediny ustašovci a začali verbovať, Antišovi mnoho nebolo treba. Zastával guľometčíka z kostolnej veže svätého Bartolomeja. V roku 1942 však dedinou preletia partizáni Josipa Broza Tita a tí na istý čas ovládnu dedinu, ešte počas režimu Ante Pavelića. Pri tomto partizánskom ťažení je zabitý aj Antiša Gavran. 

 

Veselinov otec Krstan Cvjetković bol srbským hájnikom. Počas druhej svetovej vojny najkôr bojoval so srbskými četnikmi Momčila Džujića, no ešte počas vojny sa stihol pridať k Titovým partizánom, aby pre nich robil rôzne prevádzačské a záškodnícke akcie. Takto sa Krstan po vojne našiel na správnej strane a mohol ako člen SKJ (zväz komunistov Juhoslávie), dostať od štátu funckiu a byť členom obecnej rady. Krstan žil v pravoslávnej obci Kulina, ktorá bola iba šesť kilometrov vzdialená od obce Šmrekovo. S Vrankou sa oženil keď táto prišla práve na miestny výbor strany po vojne udať veliteľa ustašovcov, ktorý sa stále skrýval v Dinárskych vrchoch a ktorý ju okradol o všetok skromný majetok. Krstan a jeho druhovia nájdu a zastrelia tohto veliteľa. Lojálni dedinčania Šmrekova však Vranke zradu neodpustia a vypália jej skromný domček, kde žila s Antišom. Presťahuje sa teda Vranka do pravoslávnej dediny Kulina, kde dostane najskôr dom po vysídlencovi, no začiatkom päťdesiatych rokov musí tento dom opustiť, kvôli rušeniu kolektivizácie, ktorá v Juhoslávii umožňovala súkromné vlastníctvo. Krstan Cvjetković získa úrad hájnika, hoci mu bol ponúkaný lepší úrad daňovníka, a týmto činom si privedie do domu aj Vranku, ktorú si onedlho vezme za ženu. 

Toľko približne stručne z deja. Kniha sa odohráva teda v rozmedzí medzi dvoma svetovými vojnami, druhou svetovou vojnou, nástupom socializmu v Juhoslávii, až po obdobie tzv. "reálneho socializmu". Hlavnými dejiskami sú: chorvátska Dalmácia, srbský Belehrad a slovinský Maribor. V knihe som sa stretol s mnohými historickými pojmami a s veľkou paletou nárečových a regionálnych výrazov. Najťažšie sa mi prekladali pasáže o medziľudských vzťahoch. Tie sú v tejto knihe do značnej miery zobrazené vo forme vzťahov medzi tínejdžermi, prvé lásky, no samozrejme, dominujúcimi sú tu vzťahy dvoch bratov, o ktorých pojednáva celá kniha. Naopak, najväčší pôžitok som mal z prekladania pasáží o stavbe železničných tratí cez Bosnu a Hercegovinu alebo o národnom učiteľovi Dositejovi Obradovićovi. 

Spisovateľ Jovan Radulović sa narodil v roku 1951 v chorvátskom Knine. Vyštudoval gymnázium v Knine. V roku 1971 sa presťahoval do Belehradu a vyštudoval literatúru. Pracoval ako profesor na gymnáziu v Belehrade, neskôr ako riaditeľ mestskej knižnice. Bol veľmi talentovaným rozprávačom a celý svoj tvorivý život zasvätil osudom Srbov z Dalmácie. Jeho asi najslávnejším dielom je román Golubjnača (Holubník). Získal viaceré ocenenia, medzi inými aj cenu Iva Andrića. Viacero jeho diel bolo sfilmovaných a zdramatizovaných. Bol preložený do viacerých jazykov, medzi nimi anglický, švédsky, nemecký, maďarský, či ruský. 

Uvediem tu zopár slovíčok, ktoré aj mňa dosť obohatili a na záver vypíšem zopár balkánskych slov, ktoré mne v ušiach znejú podobné so slovenskými, minimálne trochu, no významovo sú celkom iné. 

 

V knihe Bratia po materi som narazil na staré slová, ktoré v bežných srbsko-slovenských, ani chorvátsko-slovenskýcj slovníkoch nenájdete. Tu predkladám pár zrniek z nich:

ujam = (žiadna újma, či podobné), ale staré slovko z arabčiny, označujúce daň mlynárovi za zomletie múky

lopatar= (posmešné označenie katolíka pravoslávnym)

cinkariti= (žiaľ, nič necinká, je to označenie pre udávanie, cinkaroš=udavač, donášač)

oka= stará osmanská miera , približne 1, 23 kg

forinta= (mala lepší kurz, resp. hodnotu ako súčasná valuta v Maďarsku. Išlo o strieborný peniaz, 21mm priemer, vážil asi 12g striebra, s menšou jednotkou 100 grajciarov, v rakúskej časti monarchie sa nazýval florin. 

zeman= nie je to v tomto prípade žiaden šľachtický titul.. Keď poviete vetu: Zeman je. Znamená to asi toľkoto...Došiel tvoj čas...V našej kultúre sa používa podobné pri marci: marec, poberaj sa starec. Zeman je slovko z turečtiny označujúce jednoducho čas...zaman..Ne zaman?/ Koľko je hodín? (turecky).

cokulaši= v preklade niečo ako = tí s drevákmi, drevákoví...tak sa posmešne nazývali františkáni

gendar= vyslov džendar  nie žandár, ale krásne zdobená zástera pre dalmatínske dievky, ktoré sa hotujú na vydaj. Zvyčajne bol zdobený papierovými bankovkami, no mohol byť aj strieborniakmi, či zlatiakmi. Dievka, ktorá si ho obliekla, bola práve na vydaj. Boli aj dievky, ktoré žiaľ gendar vôbec nemali.

pust, pustekanje = v tomto prípade nie pôst, ale strašný, zadúšajúci vzlykavý popevok nad zosnulým.

postole- (v tomto kontexte nič so stolom, stolovaním, ale starší a najmä regionálny názov pre topánky. Do spisovnej chorvátčiny preniklo slovo cipele z maďarského slova cipö. a vytlačilo práve slovo postola, alebo crijev..Obuvník sa povie postolar...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Sme rodina už vo vláde nemala byť, ultimátum vypršalo

Peter Pčolinský žiadal splnenie požiadaviek do konca júlovej schôdze.

Minúta po minúte: Mintálová zabojuje o finále, tenisti o štvrťfinále

Sledujte 4. deň olympijských hier v Tokiu minútu po minúte.

Dobré ráno

Dobré ráno: Boris Kollár sa prerátal, teraz je zradcom

Čo urobilo očkovanie so slovenskou politikou.


Už ste čítali?