Ako som si hľadal prácu v Budapešti

Autor: Jakub Tinak | 15.5.2020 o 16:44 | Karma článku: 3,15 | Prečítané:  380x

Pred 4 rokmi som sa vybral do hlavného mesta Maďarska, aby som si našiel prácu. Je to humorno-smutné rozprávanie. Maďarsko mi špecificky prirástlo k srdcu a hoci maďarský jazyk ovládam veľmi slabo, tak rád poznávam tú krajinu.

Na pohrebnej hostine na bratislavských Kramároch pri príležitosti úmrtia svokra od otcovej druhej ženy, mi moja sestra vsunula do rúk 4 stovky. Či mi to bude stačiť na začiatok, ak k tomu prirátam svoj dôchodok. Bol som síce predtým rok a pol sám vo svete, no moje videnie bolo značne naivné. Myslel som si, ako si zaplatím ubytovňu a ak sa mi zamestnávateľ nepostará o stravu, tak sa prvý mesiac, dva nejak prestravujem na cestovinách, či lacných údeninách. Mal som k dispozícii asi 550 eur s ktorými som sa vybral s veľkou taškou takto pred štyrmi rokmi hľadať si prácu...

 

Ešte predtým však tomuto môjmu rozhodnutiu prispelo dosť náhodné naozajstné pracovné zaradenie v Budapešti, hoci trvalo len jeden deň a to na výletnej lodi. Tá mala trasu Budapest-Passau. Mal som tam robiť recepčného na dennej smene. Prišiel som tam tak, že som si raz pri prezeraní známeho portálu Profesia podal životopis na inzerované uvádzané miesto, no po dvoch, troch mesiacoch som na tú žiadosť zabudol. Bolo to pre mňa obdobie, kedy som mal za  sebou štrvté nedokončené štúdium na VŠ a vedel som, že to je čo sa môjho akademického sveta týka, konečná. Hľadal som veľmi chaoticky, nechal som si od každého tak povediac rozbíjať vajíčka o hlavu. Každý mi radl tú alebo takú stránku, no dosť ľudí mi radilo, aby som sa snažil nájsť si prácu hocijakú a čo najskôr. Tak som začal reagovať na ponuky všelijakých agentúr, s ktorými sa v Trnave roztrhlo vrece a ktoré núkali práce v Samsungu, Peugeote, či v inom veľkom závode v okolí Trnavy. Dvakrát som bol v Samsungu, pričom pri prvej návšteve som neprešiel lekárskou kontrolou. Paradoxom bolo, že vzápätí ako mi lekár nedal papier tam odpadla do bezvedomia žena, ktorá kontrolou prešla. Koordinátori sa rozkrikovali, nadávali novým nabratým ľuďom do špín nakazených, a to som asi dal tu najmiernejšiu nadávku..Bola to samozrejme antireklama pre nich.

 

Druhýkrát som šiel do Samsungu na jar, v období pred ústnymi maturitami. Niš sa nezmenilo, oproti zhruba rok starej skúsenosti, až na to, že mi išlo oveľa lepšie skrutkovanie pri tréningu a lekár ma pustil kontrolou. V tom však, keď nás už zaúčali a keď sme mali mať pred sebou posledný blok, plný informácií od BOZP až po kultúru firmy, sa mi ozval mobil, ktorý som mal na tichom režime. Nenápadne som zodvihol a tam mi hovoril manager lodi, či nechcem prísť na pohovor, že reaguje na moje CV. Po celodennom pobyte v Samsungu, som prišiel asi na hodinu domov, zobral som si lepšie nohavice a šiel do prístavu v BA, kde kotvila výletná loď. Dohodli sme sa rýchlo a menežér dokonca chcel, aby som sa hneď aj nalodil. Ja som však bol jednak veľmi hladný a ustatý,no hlavne som nemal na prezlečenie veci. Tak som šiel späť do Trnavy a domov som prišiel o 00:30. Na druhý deň skoro ráno som vstával a cez Galantu šiel rýchlikom EC do Budapešti a celú cestu som tvrdo spal. V Budapešti som bol na obed a prvýkrát som videl Batthyániho nábrežie, kde kotvila loď. Dostal som najprv najesť a potom dve hodiny rozchodu do začiatku. Tak som objavil krásne, ale dosť zanedbané orientálne nápisy pri Dunaji a jeden pekný park. Bál som sa ísť zaspať hoci som vydržal sa prechádzať len hodinu. Na lodi som však vydržal len pár hodín, lebo som nemal správne vystupovanie a hlavne som pôsobil veľmi unavene..Tak som vystúpil v Nagymarosi, kde som predtým spal asi 5 x v živote na stanici a to vo všetkých obdobiach ročných. Vlak ma doviezol domov, počas cesty mi poslala SMS priateľka, že so mnou končí a čo viac, mama mala narodeniny...Nuž, s odstupom času to hodnotím pozitívne, že som na tej lodi nezostal. Vedúci turistického krúžku výletníkov na lodi mi veľmi pekne poprial štastnú cestu, keď som sa s taškou vyloďoval v Nagymarosi.

 

Pred 4 rokmi som so skromným vreckovým, ktoré, dnes už to viem, by stačilo v Budapešti na veľmi podpriemerný život sotva na 2 týždne, vyrazil na vlak. Opäť cez Galantu a Nové Zámky som sa dostal do upršaného Komárna. Tam som si vzal TAXI, nakoľko viem, že vlaky medzi Maďarskom a Slovenskom tu dávno nepremávajú. Mesto bolo upršané a ja som si vliekol svoju veľkú tašku a 500 EUr v dvojtisíc forintovkách. Keď som prešiel hranicu, kúpil som si lístok a nastúpil do vlaku. Túto trať mám dodnes veľmi rád, lebo sa mi páči krajina, najmä za Tatabányou do Budapešti. Po príchode na Déli p.u., teda na južnú stanicu, som sa metrom odviezol na Nyugatti, p.u., teda západnú stanicu, nakoľko som mal pár adries agentúr a nechcel som začať nikde menej, než na Váci út., tj. Vacovská cesta. Už som bol od nesenia tašky z metra schodami a podchodmi dosť unavený a to som ešte ani nebol v prvej agentúre. Navyše som vtedy aj fajčil, takže som si neuvedomoval ako si každou cigaretou zrážam aj tak minimálne šance na úspech. 

 

Pri stanici Nyugatti som stretol ženu, ktorá mala nádherné sandále a počul som ju telefonovať po nórsky. Týmto jazykom sa v písomnej podobe dohodnem pomerne slušne, v ústnej podobe je to slabšie, no základy mám aj tak. Chvíľu som myslel, že počkám až dovolá a prihovorím sa jej po dánsky. Že možno je to nejaká managerka, že by vedela o nejakom mieste so severským jazykom. Keď dotelefonovala a dofajčila, tak ale rýchlo zmizla v nákupnom centre. Tak som začal svoje hľadanie. Oslovil som 5 agentúr, medzi nimi Trenkwalder, Manpower, Synergy, či Adecco. Všade však mali pochopenie a iba v Adeccu mi povedali už recepčné, že nech sa nehnevám, no všetci agenti HR sú momentálne nedostupní. 

Najviac som mal ale "úspechu" v Trenkwalderi, kde mi zavolali Chorváta, ktorý pre nich pracuje a ten si vypočul môj príbeh pomerne pozorne. Avšak, ani on mi nemohol garantovať, že ak by som aj sa ubytoval v Budapešti, že by mi vedel do mesiaca niečo nájsť. Navyše, on nemal problém s maďarčinou vôbec, lebo pochádzal z hraničného regiónu, Baranya, chorv. Baranja na juhu Maďarska, resp. severe Chorvátska. Bol však potešený mojou úrovňou chorvátčiny. Daroval som mu výtlačok novín zahraničných Chorvátov, nakoľko on, mi priznal, že chorvátske médiá sleduje len málo, a že aj vďaka maďarskej priateľke sa už veľmi infiltroval do maďarskej kultúry. 

 

Z mojich 500 EUR boli na konci dňa asi len 300, nakoľko som si kúpil hneď mesačnú električenku na celú dopravu, keďže som tušil, že ak si aj nájdem ubytovňu, tak také pre mňa budú niekde na periférii mesta. A hlavne som si kúpil novú simkartu s asi 50 EUr kreditom, lebo vtedy ešte bol roaming a myslel som na to, ako budem možno musieť obvolávať ponuky, že by sa mi to veľmi predražilo, keby som to realizoval zo slovenskej karty. Možno ste čítali môj blog o preplácaní operátorov. Nuž, a kúpil som si aj nové poltopánky, lebo keď som sa prizrel bližšie tým, s ktorými som chodil po prvých dvoch agentúrach, tak som sa možno ani nečudoval, že ma poslali kade ľahšie. 

 

Lenže po rozhovore s chorvátskym HR agentom sa vo mne niečo zlomilo. Sadol som si bezradne na lavičku na Váci út. a pozoroval veľké množstvá áut, vnímal hluk a pozoroval som trochu aj ľudí. Ja s mojou veľkou taškou, ktorá sa mi zarezávala už do zápästí, som asi pôsobil veľmi smiešne alebo naopak. Mal som taký sen, že mi v niektorej agentúre dajú hneď prácu, že obvolám z maďarskej simkarty ubytovne a hneď sa na jednu aj pôjdem vybaliť. Kúpil som si aj inzertné noviny, kde bola druhá najväčšia sekcia "Munkaállás" , teda ponuky práce. Predstavoval som si, že to skúsim ako "raktáros" alebo ako "pénztáros", teda skladník, či pokladník. To boli aj jedny z mála ponúk, ktoré som vedel po slovensky. Keď som sedel asi polhodinu na tej lavičke, rozhodol som sa kapitulovať. 

 

Aby som však neprehajdákal peniaze na automatoch od frustrácie, dal som si ich, rozhodnutý vrátiť sa "s nepořízenou" domov zameniť za české koruny. Vtedy som ešte hrával automaty o malé sumy a sporadicky. A vtedy som si cestou späť niekoľkokrát pustil pieseň The Boxer, od Simona and Garfunkela..Ešte si pamätám, ako som sa s chuťou na spiatočnej ceste najedol z posledných forintov, ktoré som si nechal na stanici v Szobe. Bola tam taká malá búdka s občerstvením, kde mi ponúkli sandwich a potom pivo Soproni. Tak som si ich dal po dve a bol som na chvíľu spokojný. Navyše som počul ako prevádzkarka veľmi chválila Český Krumlov. 

 

Nič som nedosiahol, obrat, prácu, či úžitok. Ale som mal dobrý pocit, že som v každej agentúre vystupoval slušne, korektne a vecne. A že hoci to celé bolo postavené na hlavu, tak som ten deň naozaj venoval serióznemu hľadaniu si práce. ďakujem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Sme rodina už vo vláde nemala byť, ultimátum vypršalo

Peter Pčolinský žiadal splnenie požiadaviek do konca júlovej schôdze.

Dobré ráno

Dobré ráno: Boris Kollár sa prerátal, teraz je zradcom

Čo urobilo očkovanie so slovenskou politikou.


Už ste čítali?