Pani psychologička Danuta z poľského Zakopaneho.

Autor: Jakub Tinak | 27.7.2020 o 16:04 | (upravené 27.7.2020 o 16:26) Karma článku: 2,39 | Prečítané:  217x

Môj posledný blog, pre mňa terapeutického účinku pred nástupom na liečenie z patologického hráčstva. Je to príbeh moje hráčskej agónie, ktorú si už uvedomujem aj ja...Na stanici v poľskom Zakopanom som sa ponížil a musel žobrať.

Tento rok som sa paradoxne po prvýkrát po 15 rokoch dostal na ozajstnú dovolenku s mamou. Vybrali sme si mesto Poprad, lebo sme chceli aspoň nakuknúť do krás Tatier. Plánoval som si minimálne 3 túry, návštevu múzeí, aqua city Poprad a keď sa bude dať, tak sa na spiatočnej ceste do Trnavy okúpať v Liptovskej Mare...Vyšli nám napokon aspoň 2 túry, hoci veľmi ľahučké a jedno múzeum v Poprade. S ubytovaním sme boli nadmieru spokojní, podávali sa tam bohaté raňajky a tiež komfort izieb nám bol vyhovujúci. 

 

Moje hráčstvo si ma počkalo aj v tomto krásnom kúte Slovenska. Lenže ja som si chcel len duševne trochu oddýchnuť a načerpať nové sily..Aj som prvé dni dosť intenzívne čítal knihu Michala Hvoreckého= plyš. A tiež som si študoval sprievodcu Tatrami. Mal som ambiciózne a opäť zas len na moju kondíciu nereálne plány. Avšak ešte pred odchodom na dovolenku som si pozrel aj poľské pohraničie, kde som si chcel skúsiť zahrať. Našiel som si na google mapách lokality v Zakopanom a potom až v Nowom Targu. Chcel som to však nejak zamaskovať pred mamou, tak som si vybral blízke Zakopane, kam jazdí z Popradu pravidelná linka. Chcel som, aby to vyzeralo ako jednodenný výlet. Do Noweho Targu som sa nemal šancu otočiť behom jedného dňa, ako som zistil. Ešte takú menšiu poznámku. Vôbec by ma v Poľsku nebolo napadlo hrať, no ešte pred 7 rokmi, ked som nehral a ani nemal potuchy o hraní, sa mi stalo, že mi utiekol posledný vlak v meste Žywiec, blízko hranice. Chodil som ešte na VŠ a akurát vtedy som čakal na výsledok mojej skúšky z jazykovedy, ktorú som písal na opravný pokus. Bol som v Bielsko=Bialej, lebo som si chcel dať dobré poľské špeciality, a áno, poviem aj, že som bol zamilovaný do mojej poľskej prednášajúcej, ku ktorej som chodil na výberový predmet poľský jazyk. No a v tom meste Žywiec, keď som vtedy čakal na stanici na ranný vlak, tak tam nič nebolo iné otvorené, len herňa. Dal som si tam tuším jedno pivo a k automatom som ani nevzhliadol. Napokon som z tej herne vyšiel, lebo som na mobile zistil, že skúšku z jazykovedy som spravil.

 

Do Zakopaneho som sa vybral druhý deň dovolenky. Bolo to totiž tak, že sme na dovolenku išli bez peňazí, hotel a aj služby sme mali predplatené. Mne mala dôjsť stravovacia karta, no tri dni sme nemohli ísť na žiadnu atrakciu, lanovku, či hoc len do múzea. Až po troch dňoch mi mala nabehnúť a nabehla výplata. Chcel som opäť raz vyhrať a namýšľal som si, že sa mi podarí v Zakopanom vyhrať veľké peniaze, aby sme mali možnosť si pozrieť všetky možné atrakcie v Tatrách.

 

Cesta do Zakopaneho viedla cez krásnu scenériu, okolo obce Ždiar a aj na poľskej strane sa mi veľmi páčili drevené zruby a pekné a veľmi honosné kostoly. Avšak nemohol som si nič odfotiť, lebo som svoj mobil dal do záložne v Poprade, mysliac si samozrejme, že si ho obratom vyberiem z výhry. Tak som iba cestou čítal Michala Hvoreckého alebo pozoroval krajinu. Keď som vystúpil v Zakopanom, čakal som hneď okolo stanice samé zmenárne, no nebolo to tak. Najbližšiu som našiel na ulici Kosciuszka, poľského hrdinu, po ktorom sa volá aj najvyššia hora Austrálie. Vymenil som si peniaze, ktoré som dostal za mobil, s tým, že som si deväť EUR nechal, aby som mal na spiatočnú cestu, keby to náhodou nevyšlo...A ono to fakt nevyšlo. Ale najprv som hľadal herňu. Prešiel som celú pešiu zónu, kúpil som si jednu minerálku a jedno pivo Žywiec. Po asi dvoch hodinách chodenia v centre som natrafil na takú malú búdku, kde bolo napísané, Loto, gra w automaty...Tak som tam so svojimi pár zlotými prišiel a spýtal sa pána, či si môžem zahrať. Neprekvapilo ma, keď mi povedal, že potrebujem na to byť registrovaný s kartou. Tak som mu dal svoj OP, no len čo naň pozrel, povedal mi, že to nepôjde, lebo Slovákov a Ukrajincov vraj poľské herne nedokážu registrovať. No, tak som si za 80 percent obnosu nakúpil lósy (zdrapki) a škrtal ich tam pred prevádzkarom. Z asi 250 zlotých som vyhral nejakých 30. 

 

Pobral som sa smerom k stanici naspäť a dlho som premýšľal, čo mám spraviť. Zrazu som však pri stanici objavil podobnú, trochu väčšiu búdku a bolo na nej logo rovnakej spoločnosti. Tak som vstúpil ešte raz, nedúfajúc, že ma tam budú vedieť registrovať. Ale tam mi povedali úplne niečo iné, zaregistrovali ma a ja som so zlomkom peňazí išiel skúsiť šťastie. Nevyhral som  a tak som si myslel, že sa poberiem na blízku stanicu. No to som ešte nevedel, že v ten deň už žiadny spoj na Slovensko nejde. Myslel som si, naivka, že tu funguje linka ako napríklad v BA-Rajka, či donedávna BA-Hainburg. Rozhodol som sa, že ešte aj tie zvyšné peniaze skúsim otočiť. Už som tam vstupoval druhýkrát do tej herne. Keď som zakrátko prehral aj tie peniaze, vedel som, že je zle...Nemal som mobil, mama nevedela, kde som. Tak som poprosil aspoň prevádzkarku, aby mi požičala telefón na jeden hovor, čo táto urobila. Tak som zavolal aspoň mame, kde som, a kedy asi prídem. No, ako a kde strávim noc a a hlavne, ako si obstarám peniaze na aj ten prvý ranný bus, o tom som nemal potuchy. 

 

Už kedysi v Rakúsku po jednom prehratom večeri som šiel na námestie a nastavil šiltovku na drobné. Nik mi tam nič nehodil, až jedna moslimská žena mi vložila do rúk jedno euro. V Zakopanom som dúfal v slovanské bratstvo, atd, atd. Všetko bullshity, keď som si to zapríčinil sám. Pod jeden papierik som si podložil knihu a zalovil v pamäti po poľských výrazoch. Vedel som, že ich napíšem asi zle, no už len keď ma niekto videl ísť s tou tabuľkou k nemu, tak automaticky reagoval ako reagoval, aj keby som mu to napísal takým jazykom ako sám Mickiewicz. Môj nápis znel: Prosze pana, pani, jestem ze Slowacji i trzeba mi na bilet autobusowy do Popradu. Jestem invalidem. Nech sie pan- pani ne gniewa. Myslím, že ani nemusím prekladať.

 

Začal som s týmto lístkom obchádzať stanicu v Zakopanom a dostával očakávanú odmietavú reakciu. Až po asi hodine a pol sa nado mnou zlutovali dve babicky a jedna mladá žena a dali mi dokopy cca. 18 zlotych. No, vedel som, že na lístok je to strašne málo, lebo ten stál 50 zlotých. Navyše, predstava, že budem celú noc v Zakopanom, kde v ten deň bolo len okolo 19 stupňov a ja v krátkych nohaviciach, ma tiež ľakala. Ale skratoval som,a po tretíkrát šiel do tej herne pri stanici a hoci sa mi chvíľu darilo a mal som už "vyhraté" aj na ten spiatočný lístok, nedokázal som prestať a prehral som...Na rozlúčku mi prevádzkar herne daroval škrabátko na losy s logom ich spoločnosti.

 

Vedel som, že situácia je vážna. Nemal som ani nijaké jedlo, iba trochu tej minerálky ešte a to pivo, ktoré som však chcel priviazť kamarátovi. Ani som sa ho napokon nedotkol, lebo som sa bál, že ak ešte budem musieť pýtať a bude zo mňa cítiť pivo, tak to bude zlé. A navyše, snáď jediné pozitívum celej dovolenky bolo, že som tam za celých 8 dní nevypil ani jedno malé pivo, či iný tuhší nápoj. Hľadal som potom po uliciach smerovú tabuľu k nemocnici, že tam poprosím o pomoc. Nemal som so sebou ani svoje antidepresíva a antipsychotiká, čoho som sa tiež bál, lebo ich neužitie mi spôosbuje veľmi silné potenie, keďže ich beriem 11 rokov. Zašiel som do najbližšej lekárne, kde som sa spýtal lekárnika, či by ma vedel nasmerovať k nemocnici. Opísal mi cestu a povedal, že tam mi možno budú schopní dať tie moje lieky. Vybral som sa podľa jeho inštrukcií na výjazd zo Zakopaneho. V tom mi skrsla ešte jedna myšlienka, že to skúsim stopom do Popradu. Sem tam sa totiž mihla na ceste aj slovenská značka. Tak som si zobral ešte jeden čistý hárok, čo som mal a naň napísal silno obtiahnutým písmom jednoduché POPRAD-SLOVAKIA. S týmto lístkom som mával asi polhodinu pri ceste. Neskôr som zistil, že som aj tak stál na opačnom chodníku. 

 

Na každom rohu pri stanici v Zakopanom stál nejaký človek ponúkajúc ubytovanie, často s tabuľkou Wolne pokoje s lazienkou..Voľné izby s kúpeľňou. Jeden taký stál aj pri tom mieste, ktoré som si ja vybral na stopovanie a dosť zle na mňa pozeral. Tak som to vzdal a skúsil sa dostať k tej nemocnici. Nemal som mobil ani hodinky, takže som nevedel, koľko je aktuálne hodín, ani, či tam vôbec ešte niekoho stihnem v tej nemocnici.

 

V nemocnici som po dosť dlhom obchádzaní našiel psychiatrickú kliniku. Tak som zaklopal na dvere, lebo som dokonca objavil oddelenie pre závislosti. Najskôr som sa bál, že tam možno majú práve nejaké skupinové sedenie, na aké som chodieval aj ja v Bratislave na Hraničnej. Ale otvorila mi útla pani a trochu začudovane sa ma spýtala, čo si želám. Pozvala ma do ordinácie a ja som jej behom asi pol hodiny rozpovedal svoj hráčsky stav. Pani Danuta mala asi 55 rokov a veľmi trpezlivo si ma vypočula. Napokon mi dala veľkodušnú ponuku, že môžem prespať u nej na súkromí, kam ma aj zaviezla autom. Tam som dostal na večeru chlieb s maslom a syrom a čaj. Potom mi ustlala posteľ v podkroví, ktoré asi v bežných sezónach prenajíma turistom. Výhľad z okna bol krásny. 

 

Ráno som vstal s tým, že musím chytiť ten prvý bus. Lenže, pani Danuta sa ma oprávnene spýtala, kde mám naň peniaze? Povedal som, že nemám nič. Tak sme sa ešte naraňajkovali a pani Danuta ma odviezla na stanicu a kúpila mi lístok do Popradu. Tam som prišiel niekedy o 12:00..S pani Danutou som sa dosť rozprával o viere a o svojej rodine. Páčila sa jej celkom moja znalosť poľštiny, no to ostatné vzhľadom k tomu, že bola silne veriaca, už vôbec nie. Zaželala mi šťastnú cestu a požehnala ma. Keď toto píšem, hanbím sa, veľmi sa  hanbím a tisnú sa mi slzy do očí. Nebolo všetko len zlé potom na tej dovolenke, no žiaľ, keď mi o tri dni prišla výplata, tak som len malú časť nechal, okrem splátok úverov, ktoré sa mi sťahovali automaticky. A väčšiu časť som žiaľ opäť prehral v online automatoch, nakoľko na Slovensku mám zákaz vstupu do herní. A práve, tu možno paradoxne, odkedy mám ten zákaz, tak som totálne zvlčil  a posledný rok a pol som začal hrať už nebezpečne. 

 

Práve tu by som chcel skončiť. Počas tej dovolenky nám vôbec nevyšlo počasie, no môj ľudský faktor nás s mamou potopil a teraz po dovolenke musím hrávať v podchode v Trnave, aby sme prežili...A práve teraz hovorím, keď píšem toto, že nechem sľubovať nápravu. Včera som čítal ešte jeden článok o dosť ťažkom gamblerovi a tiež ma dosť ovplyvnil román Maria Puza = Blázni zomierajú..Ja žiaľ viem, že som blázon, veď mám schizofréniu, no viac ma bolí, že som možno už aj zomrel, pre mnohých určite, takže spĺňam aj názov tej knihy...Na odvykaciu liečbu som prihlásený od augusta tohto roku...Tento možno bezvýznamný článok mi aspoň trochu pomohol obzrieť sa za sebou. Blízki mi pomohli trochu s dlžobami, ktoré som si hraním nasekal, no som dosť  v koncoch...Nech rodičia všemožne zakazujú deťom podľa možnosti už len slovo stávka, atd. Viem, sú tisíce, čo to vedia mať pod kontrolou, ale lepšie je ani len nezačínať...Mne v posledných hodinách, lebo len nastupujem abstinenciu, teda som pár hodín od hrania, tak mi pomohla poviedka od Marka Twaina o skákavom žabiakovi a jeho majiteľovi Jimovi Smithovi..Dosť bolo...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Minúta po minúte: Čaputová bude mať mimoriadny príhovor k národu

Slovensko eviduje celkovo 9 078 prípadov nákazy koronavírusom.

Autorská strana Petra Schutza

Bič na boľševika, Michel v karanténe a prebudená SIS

Komentár tajnej služby o vplyve Číny si zaslúži zarámovať.


Už ste čítali?