Necítim k Slovensku nič. Okrem rešpektu k tradíciám a folklóru.

Autor: Jakub Tinak | 1.5.2021 o 19:12 | Karma článku: 5,90 | Prečítané:  204x

Po takmer polroku sa odvažujem opäť spísať pár riadkov. Ku krajine, kde som vyrástol, však necítim nič, okrem už spomenutých hodnôt v názve článku. Viem, že za to môže čiastočne moja diagnóza a oploštené emočné prežívanie.Necítím.

Nie, nie som nejaký emigrant v Londýne, či New Yorku alebo inej vyspelejšej a šťastnejšej krajine. Som polovičný Čech, ako som to už spomínal viackrát v mojich predošlých článkoch. Slovenský jazyk je pre mňa len nástroj, ktorým sa dorozumiem. Nevnímam ho ako živý organizmus. Neznášam slovenské zdrobneniny: miláčik, zlatko, slová, ako fičať, a úplne nenavidím tie rôzne zámeny pravých škaredých slov, ako napríkad mala istú dobu Kofola v kampani: slovo "kofotiny", alebo iná slovná náhrada vulgarizmu v slove chobotiny, ty kokos, kokso. 

 

Žijem teda na Slovensku, s malými prestávkami 35rokov. Určite tým, že som polovičný Čech nie som ale čechofil, možno by ma označili ľudia za čechoslovakistu. Nemyslím si, že za riekou Moravou je všetko ok. a tu žijeme v stredoveku. Možno by sa natískla otázka, či k nejakému inému štátu niečo cítim, keď teda k vlasti zhliadam len na jednej strane s rešpektom, no už k dávnej a väčšine ľudí neznámej minulosti. Neviem to posúdiť, lebo som celý život prežil na Slovensku. Istú nostalgiu a smútok za krajinou s dvojkrížom som mal len keď som ako 23 ročný žil v Dánsku skoro rok a pol. 

 

Možno tu je na mieste povedať, že moje štúdium a články tu o Chorvátsku nie sú nejakým živením túžby po živote v tej krajine, za to, že sú tam krásne pláže, palmy, a možno život vyzerá ó maňána. Preštudoval som desiatky kníh aj o chorvátskej vojne v deväťdesiatych rokoch, aj o tých dávnejších. Asi by som v Chorvátsku žiť dlhodobo alebo nastálo nedokázal, pri všetkej úcte k jej veľkým dejinám, ktoré sa mnohokrát preťali aj s dejinami Slovenska. 

 

Ešte trochu skôr by som si život vedel predstaviť v "lacnejšom" Rumunsku, o čom su tiež dal článok kedysi. Je to, tým nechcem Rumunov dehonestovať, predsa len krajina, kde by som pri troche šťastia a práci napríklad v nejakej korporácii, ktorú si viem trochu predstaviť plus môj dôchodok, vedel svoje náklady možno utiahnuť, lebo sú tam lacné potraviny a väčšina služieb lacnejšia ako v SR.

 

O slovenskej politike neviem povedať nič. Politika ma celkovo veľmi zaujímala, keď som mal tak do tých 23r. Potom som bol v procese neustálych pobytov v liečebných ústavoch. Nerád na to obdobie spomínam. Nepoznám veľmi ani slovenské celebrity. Ok, mojími dlhoročnými favoritmi boli vždy Peter Nagy, Richard Muller, Jaro Filip, Paľo Hammel. Hudbu týchto pánov mám veľmi rád. K tvorbe slovenských autorov mám veľkú úctu. Nie som jazykovedec, ale zo slovenčiny som bol najlepší v triede. A to mám spolužiakov na veľmi vysokých postoch, ktorí sú schopní občas na Facebooku zaváhať a nejaké to y/i im uletí. Mne na 99% nikdy. A nielen ortografia, ale aj k štylistike mnohých príspevkov tých vysoko postavených ľudí by som mal námietky. Ale čo tam po slovenčine?

 

Ako vravím, sú reklamy, ktoré, ako Kofola s už uvedenými "kofotinami" dosť legalizujú akoby vulgarizmy. Potom sú reklamy, ktoré sú strašne nedomyslené. Napríklad Alza.sk má krásny billboard: "Privezieme, vynesieme, zapojíme.." Keby som mal odvahu a prístup k sprejovej farbe, tak by som dodal už len štvrté sloveso.."zaplatíme".. Lebo asi dosť veľa ľudí na Slovensku si taký luxus nemôže dovoliť, vyniesť, zapojiť, atd.

 

Ešte trošku si dovolím skritizovať, inak podľa mňa veľmi užitočné reklamy o internetovej bezpečnosti s ovečkami, ktoré bežia vo vlakoch, či na obrazovkách MHD. Všimol som si, že tam používajú slová, teda videl som jedno slovo - papľuh. Ak si myslia, že sú vtipní, alebo chcú vrátiť túto tradičnú nadávku do slovníka, potom sú podľa mňa out. Ale len podľa mňa.

 

K slovenským dejinám, nielen SNP a r. 1848 sa stále vraciam v samoštúdiu. Folklór a tradície sú super, čo tu sú. Neviem ale posúdiť a zaangažovať sa napríklad do protestov, aké boli za slušné Slovensko, priťom som poznal mnohých z ich aktérov ako veľmi pracovitých, kreatívnych, otvorených a naozaj slušných ľudí. Možno píšem aj moje blogy veľmi jednoducho, bez podloženia faktami a číslami, alebo niekedy som zas vychŕlil samé čísla a dátumy.

 

Blog pre mňa predstavoval často veľmi zaujímavú formu dozvedania sa dôležitých udalostí od ľudi priamo. Od svojho založenia si tohto, môjho už druhého blogu som ostatné čítal menej, ale zo začiatku, keď som ešte neprispieval, som bol výhradne čitateľom. To, že k Slovensku nič necítim, sa prejavuje možno tak, že som chladný napríklad k prezentovaniu slovenských vedcov v zahraničí, ktorí sú vynikajúcimi odborníkmi a mnohí určite aj v svetovej konkurencii v niektorých odvetviach sú absolútnymi špičkami. 

 

Tým chcem povedať, že obdivujem ich prácu, ale nechápem na čo hrdosť, že je to Made in Slovakia? Proste, ten prívlastok in Slovakia. Ten nechápem. Tú lojalitu neviem pochopiť. Samozrejme, keby niektorí z tých kapacít len kývol prstom, bol by žiadaný všade na svete. Viem, že to nie je o predajnosti, lebo títo ľudia to asi nemajú potrebné. Celé, čo tým chcem povedať, čo je ten súbor hodnôt, súbor vzťahov a zážitkov, ktorý napríklad už spomenuté elity činí hrdými, že pod ich menom môže byť slovenská vlajočka, či im môže zahrať slovenská hymna?

 

Možno kríza identity mňa, možno. Rodičov a predkov si chcem vážiť ako ľudí. Mám žiaľ duševné postihnutie, ktoré mi činí problém vyjadriť emóciu alebo ju vyjadrím oneskorene, či predčasne. Slovensko vnímam ako krajinu, ktorá ma obklopuje, ktorá má pestrofarebné kroje. Ale padnúť by som zaň nechcel...

 

 

 

 

 

 

 

 

 

  

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Posledná kapitola

Sľubovali milióny. Legendárnu značku potápajú čudní majitelia

Minerálka Slatina zmizla z trhu.

Píše Tomáš Drucker

Čo premiér pokazil, minister financií neopraví

Matovič si na rodičov a deti spomenul, až keď jeho preferencie prerazili dno.


Už ste čítali?